Budúci držiteľ Oscara za Obchod na korze Ján Kadár nakrútil svoj prvý film veľmi zručne, s dôrazom na humor a odľahčenosť, takže aj dnes sa budete pri jeho pozeraní zabávať – i keď zrejme na úplne iných miestach, než zamýšľali tvorcovia.
Slovenský film 40. a 50. rokov
Vážení čitatelia,
túto jeseň sa Slovenský filmový ústav a vydavateľstvo Petit Press vracajú k edícii DVD Slovenský film. Najlepšie filmy z obdobia 40. a 50. rokov minulého storočia si budete môcť spolu s denníkom SME kúpiť v novinových stánkoch každý piatok za cenu 3,50 eura. Vo Víkende vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Kapitán Dabač (1959), r. Paľo Bielik, vyšlo 30. septembra 2011
Šťastie príde v nedeľu (1958), r. Ján Lacko, vyšlo 7. októbra 2011
Rodná zem (1953), r. Josef Mach, vyšlo 14. októbra 2011
Štyridsaťštyri (1957), r. Paľo Bielik, vychádza 21. októbra 2011
Štvorylka (1955), r. Jozef Medveď, Karol Krška, vychádza 28. októbra 2011
Varuj...! (1946), r. Martin Frič, vychádza 4. novembra 2011
Vlčie diery (1948), r. Paľo Bielik, vychádza 11. novembra 2011
Katka (1949), r. Ján Kadár, vychádza 18. novembra 2011
Čert nespí (1956), r. Peter Solan, František Žáček, vychádza 25. novembra 2011
Dáždnik svätého Petra (1959), r. Vladislav Pavlovič, Frigyes Bán, vychádza 2. decembra 2011
Príbeh dievčiny, ktorá sa snaží uniknúť životu na zaostalej dedine a nájde si zamestnanie vo veľkej fabrike na výrobu pančúch, pričom ju nový svet láka a zároveň sa ho bojí, má všetko, čo od budovateľského filmu očakávame – je to komédia a zároveň agitka, dialógy sú schematické a jednotlivca napokon vždy podrží kolektív.
Filmová hrdinka Katka chce žiť nový život. Tradičný ženský životný vzorec – vidina dobrého manžela a dvoch strakatých kráv sľúbených do vena ju neláka. A tak napriek zákazu rodičov ujde z domu a zamestná sa v textilnej továrni vo Svite. Po množstve kalamitných situácií „pristane“ v pančuchárni, v dielni plnej zapálených úderníčok a horúcich plechových nôh. Stane sa jednou z predáčok spriateleného dievčenského kolektívu, ktorý pod vedením najvýkonnejšej Vierky každodenne láme výrobný rekord.
Sprvu nemotorná, no húževnatá Katka vzdorovito bojuje s horúcimi „nohatými“ strojmi a pokúša sa dotiahnuť na kamarátkin rekord. Pančuchárka Vierka je však workoholička a tak sa aj z Katky nevdojak stáva úderníčka a čoskoro aj vynaliezavá zlepšovateľka. Až milostný príbeh – plachý erotický záujem majstra Šimona (mladý Július Pántik), pribrzdí Katkino budovateľské nasadenie a vráti dievča späť na zem.
Film je dnes pozoruhodný aj z hľadiska obsadenia: v rozbiehajúcom sa slovenskom filme nebolo jednoduché obsadiť toľko mladých žien. Dievčenský kasting doslova vyčerpal regionálne divadlá, hoci väčšina ženských tvárí sa v slovenskom filme neskôr veľmi nezabývala. Zato z mužov sa neskôr vypracovali hneď viacerí národní umelci (napríklad už spomínaný Július Pántik či Martin Gregor, alebo Jozef Kroner).
Katka sa nakrúcala v továrenskom komplexe textilných závodov Tatrasvit vo Svite, kde aj tvorcovia filmu absolvovali pár mesiacov „závodnej praxe“. Usporiadaný funkcionalizmus továrenského areálu, ešte umocnený fotogenickou tatranskou kulisou, filmu celkom pristane. Samozrejme, interiéry textilnej továrne sa už nakrúcali a rekonštruovali na Barrandove.
Bezprostredná kritika filmu, mimochodom, najmä na Slovensku zvlášť poctivá, vyčítala filmu nedostatok ideovosti, neorganický „pražský“ humor a meštiacku formulu.
To, čo sa kedysi nepáčilo ideovým kritikom filmu, je dnes, naopak, pôvabné. Tam, kde film kedysi zlyhával, dnes účinkuje ono dobre známe „čaro nechceného“ a istý druh akejsi kinofilnej melanchólie oživujúcej dejinami zradené budovateľské filmy. Ján Kadár sa po kritike Katky údajne definitívne rozhodol pre Prahu. Pre slovenský film to bola iste škoda, čo sa však jeho vlastného životného príbehu týka, zrejme urobil dobre.
Katka
Z dobových recenzií:
Je živá, svieža a zábavná, neuchyľuje sa k takzvaným osvedčeným prostriedkom humoru, ktoré spočívajú v zosmiešňovaní a vulgarizácii človeka a jeho citov, neupadá nikde do hrubosti a lascívnosti. Jej situačný humor je síce niekde ešte samoúčelný, inde sa zasa príliš ľahko prenesie cez problém, ktorý by si vyžadoval vážnejšie riešenie, niektoré situácie sú málo typické. Tieto chyby sú ľahko pochopiteľné, veď stojíme na začiatku cesty k dokonalému filmovému umeniu.
J. Dvořáček, Kino č. 10, 1950
Mysleli by ste, že pri filmovaní je najväčším pánom režisér. Tí skúsenejší zase, že vedúci produkcie. Omyl. Pri týchto exteriéroch absolútnym a neobmedzeným pánom nad filmármi je Boh, prípadne jeho príslušné inšpekčné orgány. Ale to, čo tohto leta nebesá našim filmárom narobili, ani Boh nevidel. Nemohol vidieť. Ináč by nebol dopustil, aby sa pri scéne, kde herci čakajú na slnko, stále preháňali mraky, alebo čo je ešte horšie, lialo ako z kanvy. A pri scéne, kde by režisér potreboval výnimočne kus zamračeného počasia, úplne perverzne začalo páliť slnko. Ťažký je chlebík filmových štábov, nakrúcajúcich exteriéry roku Pána 1949. Ale na tieto ťažkosti divák nie je zvedavý. On chce vidieť film a to dobrý film.
Náš film, č. 14, 1949
Zväčša sa na Katke smejeme zlomyseľne, škodoradostne, na čejsi škode. Je len jedno miesto, kde smiech dostal vyslovene konštruktívnu funkciu a ťal do živého: satira na vyplňovanie dotazníka. Tu za groteskným pretiahnutím hneď cítime vôňu skutočnosti a ešte aj úradníkove pepícke odseknutie: „To si ešte počkáte!“ prijímame ako realitu. Čo sa týka pepíckosti všeobecne, presnejšie povedané suchého, špeciálne pražského humoru, ktorým film oplýva, je tu zväčša na škodu, lebo je postavám, ktorým je vložený do úst, neorganicky vnútený.
Pavol Branko, Náš film, č. 7, 1950
Režijní asistenti, zapisovateľky, technickí pomocníci, produkční činitelia herci – všetci sú pôvodom Slováci a čo je zvlášť pozoruhodné, skoro všetci si na tomto filme odbývajú svoj krst v dlhometrážnej produkcii. Po tom, čo sme na vlastné oči videli, pri natáčaní interiérov v Barrandove, nepochybujeme, že všetci obstoja so cťou v tomto zápolení.
Kino, č. 26, 1949
Autor: Petra Hanáková
