Hold velikánovi slovenskej opery opätovnou rehabilitáciou Mistra Scroogea nevyšiel podľa predstáv.
K Mistrovi Scroogeovi (1959), tretej z deviatich opier, viazal Jána Cikkera osudový vzťah. Počas komponovania bojoval s ťažkou chorobou, plánovanú premiéru v SND mu zrušila komunistická cenzúra, neskoršie odvolanie zákazu ho postavilo do pozície chránenca strany.
RECENZIA / OPERA
Opera SND.
Ján Cikker: Mister Scrooge.
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek, zbormajstri: Koloman Kovács, Magdaléna Rovňáková, scéna a kostýmy: Miriam Struhárová.
Réžia: Andrea Hlinková.
Premiéra: 18. novembra.
Skôr medvedia služba
Ak už sa SND neodhodlalo na prvé slovenské uvedenie Coriolana, javí sa dramaturgická voľba Mistra Scroogea ako opätovná rehabilitácia diela. Žiaľ, realizáciou ušľachtilého zámeru mu divadlo spravilo skôr medvediu službu.
Cikkerova opera bola na sklonku päťdesiatych rokov odvážnou umeleckou výpoveďou s neskrývaným duchovným posolstvom – pamätaj na smrť, čiň pokánie! Silný moment obrátenia bezcitného lakomca však v režijnej koncepcii Andrey Hlinkovej úplne zanikol.
Varovné hlasy zo záhrobia zhmotnené do zombie vstávajúcich z hrobov, Scroogeova nešťastná snúbenica Mary pripomínajúca Draculovu nevestu či mŕtvy spoločník Marley s výzorom rozprávkovej smrtky s kosou dávali inscenácii viac bizarný než psychologický rozmer.
Chudák Scrooge
Ťažko tiež uveriť, že by Scroogea mohol dojať smutný osud chudobného pisára Boba, ak výtvarníčka vyobliekala jeho rodinu ako z módneho katalógu. Pocit spolupatričnosti nevzbudzovala ani Milosrdná sestra s imidžom patriacim k spoločnosti plesu upírov.
A tak jediný, kto si zasluhoval súcit, bol chudák Scrooge. Scéna jeho smrti vyzerala, akoby si z neho všetci vystrelili – za nebožtíkom s blaženým úsmevom na tvári sa zavrel poklop, nad ním triumfálne stál Jacob Marley s kosou v ruke. Katarzia v nedohľadne.
Dielu nepomohlo ani hudobné naštudovanie Dušana Štefánka – v náladách žalostne monotónne, zvukovo predimenzované a tematicky neprehľadné, navyše diskvalifikované technickým ozvučením postáv „z onoho sveta“.
Zosilňovaný zvuk hendikepoval prirodzene spievajúcich protagonistov, spomedzi ktorých stál najväčší nápor na Petrovi Mikulášovi (Scrooge). Hudobno-režijná koncepcia mu prácu neuľahčila, a tak jeho výkon nestačil na posvätenie inscenácie, ktorá chcela byť holdom velikánovi slovenskej opery.
