Dve známe postavy našej scény zažehlili staré spory a opäť spolu urobili novú nahrávku.
Stoj pri mne. Pri poslednej večeri. Zbabraný život. Názvy a atmosféra niektorých nových piesní Richarda Müllera naznačujú všeličo a keď spieva „Ja už dávno nie som kráľ / kráčam preč čiernou nocou / už dávno som to vzdal,“ znie to takmer ako predsmrtné bilancovanie.
Ako ukázala aj nedávna televízna relácia Legendy popu, tento človek má síce stále problémy, ale ešte ani náhodou nerezignoval. Môže sa oprieť o veľké publikum, ktoré ho stále miluje a znovu sa mohol oprieť aj o generáciu mladšieho kolegu.
Čo bolo, nebolo
Okolo Müllerovej novinky sa podobne ako v minulosti vznáša niekoľko zaujímavých čísiel. Po desiatich rokoch dokázal opäť spolupracovať s Ivanom Táslerom, vydanie svojho albumu načasoval na 11. 11. a presne jedenásť dní mu stačilo na platinovú platňu, čo na Slovensku znamená šesťtisíc predaných kusov (a to číslo ešte prekročil o ďalšiu tisícku navrch).
Keď si k tomu prirátate, že v internetovom obchode iTunes je momentálne najpredávanejším slovenským i českým hudobníkom, slová z titulnej piesne „Ešte nie je koniec / to možno len tak vyzerá / koniec ešte nehrozí,“ sú na mieste.
Po albume ’01 (2001) sa jeho kontakty s Táslerom obmedzili na ironické odkazy. Jedno zo šoubiznisových pravidiel však znie Čo bolo, nebolo, a tak staronový kamarát Tásler zložil hudbu aj celú nahrávku vyprodukoval.
Dvojica sa pri verejnom hodnotení svojho návratu do štúdia predháňa v lichôtkach: „Z môjho pohľadu to bola veľmi príjemná a úspešná spolupráca. Ivan pristupuje k práci iným spôsobom, ja reagujem tiež inak,“ tvrdí Müller a Tásler dodáva: „S albumom som veľmi spokojný. S výsledným dielom i celou spoluprácou.“
Povedzme si to rovno
Podľa speváka je album „fenomenálny“. Nie je. To by musel obsahovať oveľa viac silných nápadov. To sa týka hudby aj textov. Z jedenástich Táslerových melódií najviac (alebo najrýchlejšie) zaujme Útek, ktorý bol aj logicky prvým singlom, ďalšie potenciálne hitovky môžu byť Stoj pri mne, Ešte či duet s mladou speváčkou Terezou Kerndlovou, ten však zložil český pesničkár Xindl X.
Ďalej celkom vyšli melancholické Smutné piesne a civilná Noe, zvyšok je len horší alebo slabší priemer. Keď sa Tásler rozhodne spestriť zvuk, zafunguje to len v jednom songu zahranom na ukulele (Za stále tou istou). Pokus s elektronikou a autoladičkou (Zbabraný život) je čistý nepodarok, ktorý sa nedá dopočúvať, záverečnému swingovému pokusu zase príliš nepomôže spevák lacným refrénom „A poviem to rovno/ že pokiaľ nejde o život / ide o hovno“.
Ak hodnotíme spev samostatne, vyznieva prekvapivo dobre. Na predchádzajúcom albume Už (2010) pôsobil hlas Richarda Müllera unavenejšie, tu má bližšie k suverenite z čias najlepšej formy.
Texty si tradične napísal sám, vyhlasuje, že desať z nich mu zabralo necelé tri hodiny práce. Taký génius, aby všetky boli skvelé, však nie je.
Okrem tradične obľúbeného skloňovania vzťahu on – ona sa mu zadarila nezvyklá spoločenská metafora: „Noe už je dávno preč / zostali len zvieratá (...) a tých pár, čo ešte žijú / majú pevne v rukách moc“, niekedy sa to však skončí prvoplánovou rýmovačkou „Keď oblaky nedajú dážď / stúpne počet samovrážd“.
Ešte je skrátka album pre strednú a staršiu generáciu, ktorá má rada Richarda Müllera – pokojného rozprávača bez teatrálnych gest a rôznych experimentov. Tí, ktorí vedia, že má na viac, než byť len obyčajným popovým spevákom, si musia počkať na ďalšiu nahrávku.
