Portugalsko mi z niekdajšej dvojtýždňovej návštevy ostalo ukotvené v hlave ako stará loď, čo sa už nikam neponáhľa. Vízia fotografov skupiny Kameraphoto však nebola zhustená do dovolenkového túlania sa, ale do ročného systematického zachytávania dní a do snahy o štatistickú objektivitu.
Výstava Denník krajiny, ktorá je práve v Slovenskej výtvarnej únii v rámci Mesiaca fotografie, je ako poznámkový blok viacerých rúk a očí, ukazujúci takmer presný opak toho, čo sa o nej dozvie dovolenkár. Ten zväčša nevidí štrajky, nezaujíma ho pohreb akéhosi rapera, majstrovstvá krajiny v kulturistike, to, ako vyzerá súčasná víťazka súťaže krásy, ako a kde sa vyrábajú všetky tie náboženské predmety a sochy, kde sa ukrývajú či ukazujú prostitútky, transvestiti, aký príbeh sa skrýva za pohrebom malého chlapca, ktorý zomrel na následky šikany, ani to, ako vyzerá festival s názvom Utopia. Fotografie nič nekomentujú – podávajú priamu správu o krajine v roku 2010, ktorá sa už nedá prepísať.
Kedysi (2002 – 2006) čosi podobné fungovalo aj u nás – združenie Slovenská dokumentárna fotografia iniciovalo projekt, ktorého výsledkom boli každoročné výstupné fotografické správy o stave Slovenska. Škoda, že zanikli. V čase rýchleho starnutia správ boli svetlou výnimkou.
