Úspechu Uhdeho a Štědroňovej hry v brnianskom divadle Husa na provázku predchádzala séria prednášok Kabinet Janáček i tradičné „provázkovské“ prázdninové sústredenie na Vysočine.
Leoš alebo Tvoja najvernejšia je inscenácia, ktorá vstúpi do dejín českého divadla. Nielen preto, že divadlo, v ktorom vznikla – Husa na provázku v Brne – je v dejinách českého divadla už dávno, od 60. rokov, zapísané ako jeden z najprogresívnejších súborov (umelecky aj občiansky), ale najmä preto, že je to naozaj neobyčajné dielo.
Ten smútok na dne
Napísal ho Milan Uhde, ktorý je kmeňovým autorom tohto divadla. V rokoch 1975 - 1987 tu inscenovali štyri jeho mimoriadne úspešné hry: Balada pre banditu, Profesionálna žena, Rozprávka mája, Predaný a predaná; ani jednu z nich však nemohli uviesť pod menom „zakázaného“ disidenta (Uhdeho autorstvo „prikryli“ svojím menom režiséri Pospíšil a Scherhaufer aj dramaturg Oslzlý).
Hru Leoš alebo Tvoja najvernejšia napísal Uhde spolu s Milošom Štědroňom, skladateľom a znalcom diela Leoša Janáčka. Akousi „predprípravou“ bola séria jedinečných prednášok s názvom Kabinet Janáček, ktorú divadlo pripravilo spolu so Štědroňom a ďalšími hudobnými teoretikmi i praktikmi pre verejnosť. Nasledovalo tradičné „provázkovské“ prázdninové sústredenie na Vysočine pri rybníku Holub a trojmesačné skúšobné obdobie v divadle. Všetkému velil režisér Vladimír Morávek.
Na otázku, čo ho na Janáčkovi vzrušuje a zaujíma, Morávek odpovedá: „Tá zvláštna kombinácia geniality a neotesanosti. Ten smútok na dne.“ Zároveň sa Morávek odvoláva na iného znalca a obdivovateľa Janáčkovho diela – na Milana Kunderu a v súvislosti s neobyčajnými vzťahmi Janáčka so ženami pripomína Kunderove Smiešne lásky: „Trápnosť z toho vyžaruje, hlava sa krúti, človeku sa chce zavrieť oči pred všetkou tou mizériou – ale namiesto toho sa zadúša smiechom.“
Polyfónna skladba
Dramatik Uhde zdôrazňuje úzku spoluprácu nielen so skladateľom Štědroňom, ale aj s Morávkom počas divadelných skúšok: „Dialógy a situácie som koncipoval za inšpiratívnej spoluúčasti režiséra. Žasol som, akú polyfónnu, vrstevnatú scénickú skladbu vyklenul Morávek nad mojimi plošnými obrazmi. Ten úžas si v sebe nesiem ako dar, aký dokáže uštedriť iba divadlo.“
Morávkova inscenácia je ozaj polyfónna skladba – postáv, dialógov, hudby, priestoru a času. „Polyfónna“ je aj postava Janáčka: stelesňujú ho traja herci rôzneho veku, rôznych generácií: Martin Havelka, Martin Donutil, Jožka Králik. A nad večnou hudbou, nad trojicou osudových žien, nad životom, tvorbou i smrťou geniálneho skladateľa a vášňami zmietaného muža sa od začiatku do konca vznáša Pani Smrť s husľami pod bradou a so „zlatom v hrdle“ (úžasná Gabriela Vermelho). Je to veľkolepá, múzická, úchvatná, groteskná a tragická inscenácia.⋌
