Mnohým protivníkom televíznej zábavy zvedavosť nedala, a spolu s vernými divákmi v uplynulých mesiacoch prispeli k sledovanosti tanečnej súťaže Let´s Dance. Dôvodom bol homosexuálny tancujúci pár. Jedným z odvážnych tanečníkov bol herec VIKTOR HORJÁN. Po svojom účinkovaní sa cíti tak trochu ako vodca gayov na Slovensku, ale neprekáža mu to. Je si istý, že spravil niečo pre dobrú vec.
Náš prvý rozhovor vznikol pred rokmi na tému varenie, ktorému ste veľmi neholdovali. Naučili ste sa už odvtedy variť?
No jasné. Práve pred týmto naším rozhovorom som si doma uvaril obed: dve bagety s maslom posypaným vegetou. Ale nežartujme, snažím sa stravovať oveľa zdravšie ako kedysi. Odvtedy sa mi stalo v živote všeličo, počnúc finančnými problémami až po chorobu. Varenie asi nikdy nebude môj koníček, ale zdokonalil som sa, veľa vecí si pripravím sám. V posledných mesiacoch sa však môj režim úplne vymykal z normálu, keďže som od rána do večera tancoval.
Vraj ste s vaším tanečným partnerom výrazne prispeli k sledovanosti súťaže Let´s Dance.
Veľmi sa teším, ak je to naozaj tak. A teším sa aj z toho, že ma teraz na ulici zastavujú všelijakí, aj starší ľudia, podávajú mi ruky a blahoželajú mi. Samozrejme, výnimočne sa nájde niekto, kto po mne na ulici vykrikuje, že som buzerant. Myslím, že sa nám podarilo prelomiť istú bariéru. Slovensko je v otázke tolerancie k inej sexuálnej orientácii určite ďalej ako pred dvoma-troma rokmi. Lebo aj ja som taký istý chlap ako iní, viem sa správať ako chlap a necítim sa menejcenný, len sa mi páčia chlapi. Podstatné bolo, aby náš tanec nevyznel odporne.
Ako ste vymýšľali choreografie?
Po Izraeli a Rakúsku sme boli zatiaľ treťou krajinou, kde tancoval homosexuálny pár. V týchto krajinách tancovali klasicky, čo sa mi až tak nepáčilo. My sme si povedali, že budeme mužské a ženské kroky rôzne kombinovať, urobíme hybrid, ale musí byť vkusný a príjemný. Ja som vytváral príbehy a môj tanečný partner krokové variácie.
Viktor Horján a Marek Vrána tancovali v Let’s Dance pôsobivé tanečno-herecké kreácie. Viktor tvoril príbehy, Marek choreografie.
V niektorých prípadoch tanec ovplyvnil intímne vzťahy tanečníkov. Ako ste si určili hranicu v tanci vy?
Do tejto súťaže idú ľudia z rôznych oblastí, či už zo šoubiznisu, športu, médií. Nie vždy majú skúsenosť s tímovou prácou, s prácou s vlastnými pocitmi. Tanec sa tak môže stať veľkým sústom, a keď si nejaká dvojica rozumie ľudsky, tak sa zrazu môže do seba zahľadieť, lebo sa dostaví pretlak emócií. Myslím, že mám dobrú skúsenosť z divadla, prácu s citmi pri tanci som zobral veľmi striktne a prísne. Zišli sme sa spolu s našimi životnými partnermi a vysvetlili sme si, ako sa veci majú, aby sme túto tému nemuseli už viac riešiť.
Čo vám dala táto súťaž?
Neberiem ju z toho hľadiska, či som sa naučil tancovať. Nebudem hovoriť, že ma tanec hrozne bavil, ale som rád, že som sa s ním oboznámil. Bola to drina. Odmakal som si šestnásť týždňov. Po nich sa tanec nestal mojou prioritou, ale bola to výborná skúsenosť, finančná, mediálna a aj osvetová.
So svojou homosexuálnou orientáciou ste boli vyrovnaný už predtým. Kedy ste ju prestali tajiť?
Keď som robil s režisérom Jozefom Bednárikom muzikál Klietka bláznov. Hral som vo svete zvláštnych ľudí, transvestitov. Muzikál vznikol v očakávaní rozporných reakcií, v tých časoch šlo o dosť odvážnu tému. Nakoniec bolo predstavenie veľmi úspešné, hrali sme ho päť rokov, dostali sme zaň aj ceny. Vtedy začali bulvárne noviny prvý raz špekulovať o mojej orientácii. Našťastie, v divadle sa cítim veľmi slobodný a dokážem žiť s tým, že sa o mne v tejto súvislosti hovorí viac. Som taký, aký som, a stýkam sa s tolerantnými ľuďmi.
Čo je podľa vás podstatné pre to, aby vás ľudia brali normálne?
Každý nech sa pozrie na seba. Žiaľ, stále sa nájdu takí, čo budú homosexuálov vidieť ako promiskuitné kreatúry. Keď má slobodný heterosexuál neviazaný sex, tak sa o ňom povie, aký je to borec, no keď ide o homosexuála, tak je to kurva, ktorá by mala zomrieť na aids.
Ako ste vyrastali?
Ako panelákové dieťa pred blokom na jednom komárňanskom sídlisku. Neskôr sme sa presťahovali do dediny Nová Stráž a začali sme žiť iným životom. Zrazu sme mali vlastný dvor, boli sme so sestrou sami, deti z okolia boli iné. Potom, na strednej škole, som bol dosť tichý chalan, skôr zahrabaný v knihách. To bolo asi také vyrovnávanie sa so sebou, prišli prvé sexuálne ataky, tiky v hlave, či som taký, aký som, alebo ako to je.
Čo ste vtedy čítavali?
Na gymnáziu sme mali dobrú ruštinárku, ktorá ma inšpirovala k čítaniu ruskej klasiky. A tak som sa vrhol na Dostojevského, Bulgakova, Čechova, Tolstého. Vyžíval som sa v tom.
Vtedy ste ešte neriešili svoju orientáciu?
Vtedy som si ešte neuvedomoval, prečo to je tak, ako je. Prišlo to až na vysokej škole, keď som bol konfrontovaný s ľuďmi, ktorí už boli inak zameraní, alebo mali jednoznačnú tvár či cestu, ktorou chceli v živote ísť. Vtedy som sa začal konfrontovať aj sám so sebou. A došlo k rozuzleniu tejto záhady, nastala veľká vzbura hormónov a ľudská vzbura, a zrazu som si začal užívať život plnými dúškami.
Chceli ste už ako dieťa stáť na javisku?
Nikdy som neinklinoval k tomu, že budem herec, i keď ako malý som bol veľmi aktívny, priebojný a poznámky, čo som v škole dostával, boli typu: cez hodinu pasívny, cez prestávku agresívny. Bol som neposedné, ako sa dnes vraví, hyperaktívne dieťa, ale nebol som zlý žiak. Začal som spievať v speváckom zbore, chodili tam samé dievčatá a ja. Až vo štvrtom ročníku na gymnáziu som si povedal, že by som mohol ísť na školu s umeleckým zameraním. Pôvodne som mal v predstave medicínu, ale nakoniec vo mne zvíťazila túžba ukázať sa, predvádzať sa. Vtedy sa mi veľmi páčila tá pozlátka.
V populárnej hre Závisláci v GUnaGU s Barborou Kelíškovou a Danom Heribanom.
Váš smer začalo určovať divadlo GUnaGU a muzikály. Čo majú pre vás tieto divadlá spoločné?
Asi vhodné úlohy, ktoré som tam vytváral. Prišlo to spontánne. V GUnaGU som začal hrať ešte na vysokej škole, potom som istý čas pôsobil aj v Radošinskom naivnom divadle. Čoraz viac ma však zaujímali Bednárikove muzikály na Novej scéne. Odkedy s režírovaním skončil, mám pocit, že muzikál zomrel.
Prečo?
Bolo obdobie asi desiatich rokov, keď som na Novej scéne hral vo veľkých tituloch s veľkým obsadením a napodobeninou broadwayskej produkcie. Prvou veľkou ponukou bola už spomínaná Klietka bláznov. Spolupracoval som tam aj s inými režisérmi, ale najviac s Jozefom Bednárikom, on sa stal mojím muzikálovým guru, tak ako Viliam Klimáček zase tým alternatívnym. Oproti tomu, čo sme robili v GUnaGU alebo u Radošincov, boli veci z Novej scény megalomanské, bulvárne, komerčné, ale robilo sa to na úrovni a skutočne to rezonovalo.
Na Novej scéne prišiel Viktor na chuť muzikálovému žánru, zahral si v mnohých vydarených tituloch. V réžii Jozefa Bednárika vznikol aj muzikál Donaha!, ktorého príbeh o troch nezamestnaných mužoch, priateľoch a otcoch rodín poznáme z rovnomenného anglického filmu Petra Cattanea.
Vtedy sa dostavil pocit, že pozlátka sa začína trblietať?
V tých časoch neboli Superstar, Let´s Dance, žiadne televízne projekty ani seriály, z tohto hľadiska bola Nová scéna top. Muzikály boli na výslní a ten, kto nebol na predstavení, pomaly ani neexistoval, najmä zo snobských kruhov. Potom to padlo, aj ja som padol. Asi pred štyrmi rokmi.
V akom zmysle? Pre vašu chorobu?
Áno, dostal som rakovinu. A nemal som dostatok roboty. Neskôr som si urobil trénerský kurz a pracoval som vo fitnescentre, aby som sa uživil. V divadle som hral každý večer, ale z tých päťsto eur mesačne neviem vyžiť. Tak to šlo až do Let´s Dance.
Vaša choroba sa objavila po tom, ako ste nafotili kalendár na podporu liečby rakoviny semenníkov. Akoby ste si o to koledovali.
No vidíte, a bola to číra charita. Chcel som urobiť dobrý skutok, podčiarknuť dôležitú vec a pomôcť niekomu.
V divadle GUnaGU vznikla o vás pred pár rokmi hra Som Hot Dog, kde riešite rakovinu prostaty, sexuálnu orientáciu či vzťahové skúsenosti. Zrejme ste potrebovali hovoriť viac o sebe.
Cítil som, že musím zo seba všeličo dostať. Hru sme napísali spolu s Viliamom Klimáčkom a na budúci mesiac ju budeme už aj derniérovať. Hoci je stále vypredaná, povedal som si, že stačilo. Stále jatrí moje staré rany, čím ďalej, tým ťažšie je pre mňa špárať sa v nich. Hra je o mojom živote, zakaždým sa v nej vraciam do svojho hlbokého, temného vnútra, do ktorého sa už dostávať nechcem.
Rutina v tomto prípade nezaberá?
Do istej miery áno, ale je to výpoveď o mojich pocitoch, zážitkoch, a tie vo mne prevládajú.
V inscenácii Som hot Dog na javisku divadla GUnaGU sa Viktor Horján obul otvorene do všetkých svojich problémov, s ktorými sa chcel vyrovnať. Na snímke so Zuzanou Porubjakovou.
Čo je s vašou chorobou teraz?
Mal by som chodiť každé tri mesiace na kontroly. Teraz, počas tanečnej súťaže, som nebol pol roka, bál som sa, lebo keby mi niečo zlé povedali, bolo by to priveľa starostí naraz. Už možno nikdy nebudem celkom zdravý, som pod neustálym dohľadom lekárov. Okrem toho chodím na alternatívnu liečbu do Viedne. Prekonal som, našťastie, stav beznádeje a dnes som rád, že vonku svieti slnko a padajú listy.
Ako to všetko vníma vaša rodina?
Vždy ma podporia, ale keď s niečím novým prídem, tak to musia riadne predýchavať. Nechceli, aby som šiel tancovať, báli sa, že mi svet ublíži a utrpím ujmu na psychike. Dnes sú radi, že som tam bol. A pre mňa osobne je Let´s Dance súťaž, ktorú som vyhral. Vydržal som osem kôl pred očami národa, ktorý je konzervatívny. Našli sa takí, čo ma označili za pedofila, pederasta, úchyláka, zvrátenca, užil som si všetkého. Takže sa necítim ako hviezda a neužívam si svojich pätnásť minút slávy, bola to jednoducho moja práca. Nechcel som, aby boli ľudia mnou presýtení, ale aby si užili tanec. Mali ho vidieť, tak verím, že ho videli. Sústredil som sa na to, aby mali zážitok z tanca dvoch chlapov. Aby to bolo stále zaujímavé, aby to malo výpovednú hodnotu, aby to nebolo šaškovanie.
Dokážete si predstaviť, že by ste so svojím životným partnerom vychovávali dieťa?
Vo svojom prípade si to neviem veľmi predstaviť. Svoj život som zasvätil práci a svojim záujmom. A takto by to zrejme bolo, aj keby som bol heterosexuál. Moje povolanie si ma vyžaduje naplno a partner musí byť veľmi tolerantný, aby vedel žiť s hercom, ako som ja. Čo sa týka adopcie detí, som za to, aby túto možnosť mali aj homosexuálne páry. Nie každý žije tak hekticky ako ja. Vždy je lepšie, keď dieťa vyrastá v rodine dvoch mužov alebo dvoch žien, než v detskom domove. Vôbec si nemyslím, že môžem so svojím partnerom ovplyvniť sexuálnu orientáciu dieťaťa, ako si to mnohí predstavujú. Veď si zoberte neúplné rodiny, koľkokrát je to tak, že žijú spolu napríklad babka-vdova a jej rozvedená dcéra. Znamená to, že jej dcéra bude lesbička? Rodina nie je o pohlaví, ale o komunite.
Doplnkové foto: Ctibor Bachratý, Jozef Just, Peter Vološčuk
