Jela Matuškovičová nie je profesionálnou autorkou, napísala len reportáž o tom, čo prežila – jednoducho
a nástojčivo.
Z jej príbehu talentovaného dievčatka, ktoré po rozvode svojich rodičov a smrti starého otca začalo mať fóbie a neurózy, naskakujú zimomriavky. Ako sa malá Jela začala ustavične umývať, lebo v jej predstavách otčim zašpinil svet, ako sa liečila, ako sa vydala a vzápätí rozišla. Pri bizarnosti ukázanej psychiatrickej liečebne blednú všetky divadelné spracovania Preletu nad kukučkiným hniezdom.
Produkcia Zázračné dieťa, ktorá mala premiéru tento týždeň v bratislavskom Štúdiu 12, je už šiestou inscenáciou Divadla bez domova. Autorka v ňom sama hrá rozprávačku, mladú Jelu stelesňuje Uršula Kovalyk, ktorá je autorkou dramatizácie predlohy.
Režisér Patrik Krebs (scéna a kostýmy Zuzana Hudeková, pohybová spolupráca Zuzana V. Očenášová, hudba Oskar Rózsa) obsadil do ďalších úloh dobrovoľníkov, ľudí žijúcich na ulici či hercov s rôznymi formami telesného postihnutia. Každý z nich pridal do mozaiky svoj kamienok, často na hrane vlastných možností, nikto však nebol tlačený do neprirodzenej polohy.
Vyše šesťdesiatročná Jela nemá ani dnes ľahký život, v diskusii po predstavení sa však úprimne vyjadrila, že sa nechce donekonečna vyhovárať na komplikované detstvo.
Ak však má niečo v umení silu ukázať nám príčiny a dôsledky našich skutkov, tak sú to práve zázračné okamihy, ako bol tento.
