Slovenský film 40. a 50. rokov: Čert nespí

Príbeh dievčiny, ktorá sa snaží uniknúť životu na zaostalej dedine a nájde si zamestnanie vo veľkej fabrike na výrobu pančúch, pričom ju nový svet láka a zároveň sa ho bojí, má všetko, čo od budovateľského filmu očakávame – je to komédia a zároveň agitka, dialógy sú schematické a jednotlivca napokon vždy podrží kolektív.

Filmová hrdinka Katka chce žiť nový život. Tradičný ženský životný vzorec – vidina dobrého manžela a dvoch strakatých kráv sľúbených do vena ju neláka. A tak napriek zákazu rodičov ujde z domu a zamestná sa v textilnej továrni vo Svite. Po množstve kalamitných situácií „pristane“ v pančuchárni, v dielni plnej zapálených úderníčok a horúcich plechových nôh. Stane sa jednou z predáčok spriateleného dievčenského kolektívu, ktorý pod vedením najvýkonnejšej Vierky každodenne láme výrobný rekord.

Sprvu nemotorná, no húževnatá Katka vzdorovito bojuje s horúcimi „nohatými“ strojmi a pokúša sa dotiahnuť na kamarátkin rekord. Pančuchárka Vierka je však workoholička a tak sa aj z Katky nevdojak stáva úderníčka a čoskoro aj vynaliezavá zlepšovateľka. Až milostný príbeh – plachý erotický záujem majstra Šimona (mladý Július Pántik), pribrzdí Katkino budovateľské nasadenie a vráti dievča späť na zem.

Film je dnes pozoruhodný aj z hľadiska obsadenia: v rozbiehajúcom sa slovenskom filme nebolo jednoduché obsadiť toľko mladých žien. Dievčenský kasting doslova vyčerpal regionálne divadlá, hoci väčšina ženských tvárí sa v slovenskom filme neskôr veľmi nezabývala. Zato z mužov sa neskôr vypracovali hneď viacerí národní umelci (napríklad už spomínaný Július Pántik či Martin Gregor, alebo Jozef Kroner).

So satirou je vždy problém – rozumieť jej a baviť sa na nej môžete len v čase jej vzniku, pretože zvyčajne si berie na mušku dobové nešváry. Tento problém môžete mať aj filmom, ktorý mal byť vlajkovou loďou slovenskej filmovej satiry – poviedkový film Čert nespí bol možno vtipný v roku 1956, keď vznikol, dnes mu však porozumie len málokto a nahlas sa budú smiať možno len pamätníci tých čias.

Ale je tu aj iná možnosť – zabudnete na čas vzniku a satirické posolstvo filmu a budete ho vnímať ako svedka doby, ako konzervu, ktorú ste našli zabudnutú v špajze a keď ju otvoríte, zistíte, že obsahuje množstvo dávno zabudnutých príchutí.

Možno medzi nimi nájdete aj čosi povedomé či dôverne známe – pretože byrokracia, podlízavosť a hlúposť sa vyskytujú v každej dobe. Film je prvotinou jedného z najlepších slovenských režisérov Petra Solana (spolurežíroval František Žáček) a medzi hercami žiaria majstri komediálneho žánru Jozef Kroner a Ivan Krivosudský.

Každú z poviedok spracoval iný scenárista, Solan so Žáčkom sa stretli, len keď riešili dekorácie. „Bol medzi nami dohovor, že keď ja budem nakrúcať, Žáček bude stáť vzadu a bude ma upozorňovať na prípadné režijno-organizačné problémy, a keď bude nakrúcať on, ja ho budem sledovať a ak by sa mi niečo nepozdávalo, ozvem sa. Keď sa začalo nakrúcanie, Žáčkovi začalo byť nedobre. Stihol nakrútiť tretiu poviedku Veľkorysú kampaň, no zistilo sa, že má infarkt,“ spomína Peter Solan. Ostatné časti filmu teda dokončil on.

Tu sa začala aj Solanova dlhoročná tvorivá spolupráca s Petrom Karvašom. Podľa neho neskôr natočil filmy Prípad Barnabáš Kos, Pán si neželal nič a televízne filmy Sedem svedkov a Malá anketa. Pri Siedmich svedkoch sa však rozišli – pre niekoľko slovíčok vo filme, ktoré sa odlišovali od jeho scenára, trval na zákaze odvysielania.

„Karvaš bol jeden z najmúdrejších ľudí, akých som poznal. Naši otcovia chodili spolu do jednej triedy a bývali sme blízko pri sebe. Prvé knihy, ktoré som čítal, som dostával od Petra, ktorý bol o deväť rokov starší. Okrem hier a poviedok písal Karvaš aj vedecké pojednania o rozhlase, televízii či filme. To bola jedna jeho stránka. Na druhej strane, Peter bol hlboko presvedčený o tom, že ako slovenský spisovateľ má určité povinnosti v rámci filmu či divadla – v praxi sa to prejavovalo tak, že trval na každom slove, ktoré napísal,“ vysvetľuje Solan.

Na tú dobu mal Čert nespí šesťstotisíc divákov, čo bolo dosť. No o celkovej atmosfére tejto dekády hovorí režisér s nechuťou. „Bolo to tvrdé, boli to 50. roky, to hovorí za všetko. Nemal som tie roky rád. Ja som bol druhý režisér, ktorý prišiel z FAMU, prvý bol Jozef Medveď. Ten si ma raz zavolal bokom a povedal mi: ´Nás tu nenávidia, hovoria, že sme nafúkaní, lebo máme za sebou školu. Nikdy sa nesnaž urobiť príliš dobrý film. Najlepšie je, keď urobíš taký stredný film, vtedy sú spokojní. A mne za to dokonca dali aj cenu!´ To, čo hovoril, bolo strašné. Mali sme to ťažké, často som sa stretával s nevraživosťou a jedovatými poznámkami. Vo filme v tom čase nevládla nejaká družná atmosféra, nebolo to tak, že by sme si navzájom rozprávali, čo kto ide nakrúcať. Každý bol sám za seba, navyše sa ročne vyrábali iba dva až tri filmy. Vtedy vládol všeobecný strach, ktorý išiel zdola nahor. Ani tí hore si neboli takí istí, báli sa tých, čo boli ešte vyššie,“ dodáva Peter Solan.

O tom, že čert vtedy nespal, nakoniec svedčí aj pridelené distribučné číslo filmu – 0666.

Čert nespí

Z dobových recenzií:

V projekčnej sále zasadá päťčlenná komisia, ktorá má posúdiť nový satirický film. Ich nadšenie schladí už prvý príbeh o mládencovi, ktorý je stále tak nápadne smutný, že ho všetci upodozrievajú z nejakých tajných a zlých úmyslov proti republike. A zatiaľ je to len láska, ktorá ho trápi. Pobúrenie komisie vystupňuje ešte druhý príbeh o redaktoroch omieľajúcich v novinách stále tie isté frázy. Ako ľadová sprcha pôsobí na nich tretí príbeh, kde sa riaditeľ rozhodne zničiť alkoholizmus vo svojom závode.

J. Hrubá, Práca, 26. 2. 1957

Film, ktorý z týchto troch poviedok vznikol, je tým najlepším slovenským filmom minulého roka. Hovorí rečou súčasného života, pranieruje veci, ktoré nás pália a ktoré by sme chceli odstrániť z nášho života. Cyril Kvasnička, reportér Štrich i riaditeľ Puc sú ľudia, ktorí žijú medzi nami.

Ľud, Bratislava 2. 3. 1957

Pre potešenie všetkých možno hneď na začiatku povedať, že je to dielo, ktoré možno kritizovať bez toho, že by sa recenzent musel obávať obvinenia z nekonštruktívnosti, hyenizovania a podobných, iste nepekných vlastností. Nevyvolá salvy smiechu. Diváci sa budú iba usmievať. Film mohol byť vtipnejší a bohatší na nápady (titulky, i keď sú prirýchle, si zaslúžia ocenenie a rovnako i „zoznam“ obsadenia úloh v závere).

Ivan Bonko, Pravda, 1. 3. 1957

Patrilo by sa spomenúť, že dobrá satira vypaľuje, ničí, plieni burinu nedostatkov a prežitkov, že pomáha na svet mladému a rodiacemu sa, že má mať iskru, inteligenciu a humor. A podobné prívlastky, bez ktorých sa satira nikdy neobišla ani neobíde. Karvašova kniha vyvolala bezprostredne po vyjdení v atmosfére satirického suchopáru sľubný ohlas. Autorov kritický tón zostal platný i v súčasnosti. Zo známej knihy vybrali scenáristi, pokiaľ ide o hodnotu, iba lepšie zvyšky.

Tibor Vichta, Film a divadlo č. 5, 1957