Akú tvár nosí anonymita

Projekt Identity Petržalky Juraja Chlpíka hovorí o histórii miesta, ktoré zaniklo a opäť vzniklo tak rýchlo, že si nestačilo udržať tvár ani identitu. Fotografie, ktoré teraz získali aj knižnú podobu, ich našli.

Juraj Chlpík: Identity Petržalky, vydavateľstvo O.K.O, distribúcia vydavateľstvo Slovart.(Zdroj: JURAJ CHLPÍK)

„Narodil som sa tu. Vlastne nie tak celkom tu, ale v starej Petržalke, kde bola namiesto vysokých barakov rašelina a chodili tam zeleninári. Z ovocia, čo sme u nich kupovali, sme si robili džúsy. Chodili sme do domov, keď ich začali búrať, schovávali sme sa tam s ostatnými deckami. Je škoda, že to takto dopadlo,“ hovorí muž v stredných rokoch. Na štvorcovom kilometri žije spolu s ďalšími 4084 ľuďmi, čo je súčasný stav hustoty osídlenia Petržalky.

Počas posledných 25 rokov sa tu šesťnásobne zvýšil počet alergických ochorení a každý druhý pár sa rozvádza. Možno sú to len celkom anonymné čísla – dokonca veľmi podobné číslam v iných mestách. Petržalka však nie je mestom, ale iba jeho časťou, na ktorú sa doteraz niekedy pozerá nevľúdne. Nemusíte byť Bratislavčanom, aby ste o nej počuli alebo ju dokonca v celej jej betónovej kráse videli – niekdajšiu najväčšiu dedinu Československa, mesto v meste, symbol budovateľských rokov či skrátka - obrovskú spálňu nových Bratislavčanov.

Juraj Chlpík sa vďaka práci kameramana už ocitol v rôznych lokalitách pri obhliadkach pre natáčanie, ale ako vraví, takmer nikdy to nebolo v Petržalke – „to miesto sa jednoducho obchádza“. Pred šiestimi rokmi začal pracovať na projekte, ktorý dostal názov Identity Petržalky. Po usporiadaní výstavy na Novom moste v roku 2006, natočení dokumentárneho filmu s rovnakým názvom, vychádza teraz kniha fotografií, ktorá projekt uzatvára. Okrem hľadania identít ľudí z Petržalky je v celom projekte skrytého omnoho viac z podstaty hľadania - histórie (aj) samého seba.

004xf_res.jpg004f_res.jpg

007xf_res_res.jpg007f_res_res.jpg

Cudzie sa končí pri vlastnom

„Polovicu života som strávil tu v Petržalke,“ vysvetľuje hlas iného muža v Chlpíkovom dokumente. Najprv jeho tvár v zábere nevidno, kamera blúdi po jeho byte. „V tom čase nebola iná možnosť ako získať byt. Všetci sme tu skončili – my, čo sme vyrastali v Starom Meste, sme sa zrazu stretávali v Petržalke v provizórnych obchodoch a len sme si tak kývli – tak čo, aj ty? Aj ty?“ hovorí. „Už vtedy sme šomrali – boli tu síce byty, v ktorých sa dalo bývať, ale všetko ostatné bolo poznačené nespočetnými improvizáciami a nepripravenosťou.“ Pri otázke, akú lokalitu si vie predstaviť na bývanie, hovorí, že na tej súčasnej sa snaží hľadať skôr výhody ako nevýhody. Otázku, či je šťastný, si vraj nekladie, „neviem, či sa o to usilujem – byť šťastný. Usilujem sa o to, aby som sa nenudil,“ uzatvára.

Tým mužom z dokumentu je filozof Miroslav Marcelli, ten istý, ktorý aj v úvode knihy píše o tom, ako v Petržalke čoraz častejšie vidno prejavy toho, že tam už vyrástla jedna generácia, pre ktorú sa petržalské prostredie stalo domovom: „Zároveň tam zostarla generácia ich rodičov. Petržalčania už nie sú prisťahovalcami do mesta, ktoré ich síce prijalo, ale zachováva k nim rezervovaný postoj. Hľadajú a nachádzajú vlastnú identitu.“

Marcelli sa tiež stal portrétom, jednou z anonymných identít v knihe, podobne ako napríklad herec Ladislav Chudík, ktorý žije vo svojom petržalskom byte už 23 rokov. V dokumente sa stretol s ďalšími jedenástimi. Niektorí z nich sú tiež súčasťou knihy, iní do projektu pribudli počas natáčania.

001xf_res.jpg001f_res.jpg

027xf_res_res.jpg027f_res_res.jpg

Ako sa býva v neexistujúcom meste

„Vlani som si robil čiarky – bol som v meste osemkrát. Drvivú väčšinu času som bol v byte. Na plafón si premietnem akúkoľvek predstavu. Keď idem von, narážam na ľudí – a mnohí akoby boli stále postihnutí bývalým režimom,“ hovorí ďalší muž v dokumente. Jeho režisér by bol rád, keby sa dostal aj do vysielania televízie – je predsa o konkrétnych ľuďoch, mali by ho vidieť. Portrétovaných sa nepýta veľmi na minulosť – nanajvýš ako sa stali súčasťou Petržalky, či sú tam šťastní, prípadne kde by chceli bývať.

„Som tu už pol roka, odsťahovala som sa od rodičov. Keď sa pozriem z okna, všade je veľa iných okien, veľa domov, ale za každým z nich sa predsa skrýva iný príbeh, niekto konkrétny,“ hovorí mladá žena, „niekedy mám však pocit, že chcem vyskočiť. Je to tu malé, priam klaustrofobické. Chcela by som bývať v domčeku so záhradou, ale ešte nie – ešte som tu rada,“ dodáva.

Na obale DVD filmu je deväťdesiatnik, na obálke knihy malé dievčatko. Kým film sa končí súborom nie veľmi optimistických štatistík o Petržalke, knihu uzatvára text Václava Maceka, vyzdvihujúci silu projektu, a krásna esej Eugena Gindla s názvom Petržalka, nevlastná sestra Bratislavy, odhaľujúca históriu miesta, ktoré stráca pamätníkov.

Gindl si požičiava krátke úryvky z knihy Itala Calvina Neviditeľné mestá, v ktorej rozprávač opisuje mestá, ktoré spoznal, ale aj mestá, ktoré si vymyslel. Za mená týchto dosadil Gindl Petržalku, a zrazu sa zdá, že Calvino ju musel vidieť alebo aspoň tušiť, keď ju tak opísal: „V Petržalke pozvú cestovateľa, aby si prezrel mesto, a súčasne mu predložia pohľadnice, na ktorých je mesto, ako vyzeralo voľakedy; námestie so sliepkou na mieste, kde je teraz zastávka autobusu, altánok pre muzikantov tam, odkiaľ vyrastá šikmý oceľový pilier mosta... Cestovateľ, ak nechce sklamať domorodcov, musí mesto na pohľadniciach chváliť. Zároveň si musí dávať pozor, aby novú Petržalku príliš nekritizoval; musí uznať, že Petržalka, ktorá sa stala súčasťou metropoly, nevyváži celkom pôvab starej provinčnej Petržalky, hoci voľakedy by ste na tej Petržalke nevideli nič pôvabného, pričom tušíte, že toho pôvabu by mala ešte menej, keby ostala takou, akou bola kedysi. Napokon, metropola má o jednu pozoruhodnosť viac, pravdaže, iba pre ľudí s pamäťou, ktorí môžu nostalgicky spomínať, aká Petržalka kedysi bola.“

030xf_res.jpg030f_res.jpg

021xf_res_res.jpg021f_res_res.jpg

Čo je vo vnútri a čo na povrchu

„Väčšina projektov, ktoré poznám, zobrazovali Petržalku zvonka, prípadne išli do vchodov a podchodov. Ja som šiel dovnútra – chcel som ju ukázať tak, ako nikto predtým,“ hovorí Juraj Chlpík, ktorého prácu za kamerou možno poznáte z filmov Slepé lásky či novinky Dom režisérky Zuzany Liovej. „Zaujímalo ma, ako dokáže človek ovplyvniť natoľko uniformné prostredie tak, aby sa v ňom cítil príjemne, a zároveň ako to prostredie ovplyvňuje jeho a či vôbec.“

Najskôr začal oslovovať rodinu, kamarátov a kolegov, ktorí bývali alebo aspoň poznali niekoho z Petržalky. „Predsa len, ľudia nedôverujú niekomu cudziemu, čo je celkom prirodzené,“ hovorí Chlpík, „skúšal som chodiť od dverí ku dverám, ale nefungovalo to.“

Nemal v pláne zmeniť zmýšľanie o Petržalke či zbaviť ju niektorého z prívlastkov, ktoré si so sebou od vzniku nesie. Chcel realistický obraz, správu, fakty. Zvolil formu fotografických diptichov – na jednej strane je portrét, celkom zbavený pozadia, ateliérový, priam dokonalý, ktorý minimalizuje rozdiely. Na druhej strane je pohľad do bytu – do celkom ľubovoľnej časti bytu a číslo, ktoré určuje počet rokov prežitých v Petržalke.

Navštívil približne osemdesiat bytov, na výstavu vybral tridsaťšesť – fotografie vytlačil a pred pár rokmi umiestnil na Novom moste, ktorý spája Petržalku so Starým Mestom. „Nechcel som, aby fotky viseli v galérii – sú predsa o ľuďoch a ich bytoch. Mnohí ma spontánne aj po dlhom čase oslovovali a spomínali si na ne, a práve prišiel nápad urobiť knihu, ktorá tu zostane spolu s dokumentom, zrejme bude zaujímavé vidieť ich aj o dvadsať rokov,“ hovorí Chlpík.

005xf_res.jpg005f_res.jpg

014xf_res_res.jpg014f_res_res.jpg

Identita (ne)známych

Projekt Identity Petržalky sa uzatvoril, hoci skutočné identity prehliadanej „nevlastnej sestry Bratislavy“ sa rozrastajú. Aj v tom je sila projektu – v nadčasovosti. „Ani na jednej fotografii nie je Petržalka, pritom vo fotografickom umení dosiaľ nevznikla jej výraznejšia oslava,“ píše v závere knihy Macek, „Kto by nechcel byť susedom ľudí obklopených toľkou, aj keď nezriedka bizarnou krásou?“

A čo vy? Kde práve ste, keď toto čítate? Ako to okolo vás vyzerá? Máte na pracovnom stole fotky rodiny, na nočnom stolíku rozčítanú knihu, v obývačke letáky zo supermarketov, krištáľové poháre, háčkované „dečky“, výkresy, ktoré maľovali deti? Hovorí to o vás niečo? Veď je to možno iba povrch, obal, celkom zanedbateľná vec, podľa ktorej sa nepatrí čokoľvek posudzovať, tobôž nie identitu človeka. A hovorí o vás čosi vaša tvár? Napríklad že ste v noci nespali, že ste poriadne nespali týždeň, že sa často rozčuľujete lebo máte vrásku nad nosom, alebo je to vráska od smiechu? A nie je to niekedy iba maska? Tiež taký nepodstatný obal, povrch, čosi ako dvere, ktoré starostlivo zamknete za sebou, keď z bytu odchádzate?

Projekt o identitách konkrétneho miesta sa pýta podobne, no predovšetkým nikoho a nič nesúdi. Iba sa díva a nechá nás, nech sa dívame tiež. Do vnútra bytov, do kuchýň a obývačiek, kam sú zvyčajne pozvaní iba dobrí známi, a do ich spální, kam ani tí nie. Do histórie miesta, o ktorom sa nazdávame, že je absolútne anonymné, poskladané z lega, aké sa predáva na celom svete. Nechá nás pozerať sa do očí, ktoré nemajú kam uhnúť. Ich pohľad je priamy a statický, nemôžu sa ani prihovoriť, ani vyhovoriť.

Juraj Chlpík z nás urobil voyeurov. V čase sociálnych sietí – nič nové, a predsa – natoľko pútavé a úderné. Možno preto, lebo sme sa dlho nikomu do očí nedívali, alebo sme sa nedívali ani do tých vlastných, do toho, kto sme a akú máme históriu, identitu, či my nie sme iba tým prázdnym obalom, do ktorého chodíme prespávať.

019xf_res.jpg019f_res.jpg

018xf_res.jpg018f_res.jpg

025xf_res.jpg025f_res.jpg

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  3. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  4. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  5. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  6. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  7. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  8. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  9. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  10. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  1. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  2. Posledných 30 r. cena fotovoltických panelov klesla 100 násobne
  3. Trendy udržateľnej architektúry
  4. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  5. Ako dobre bývať v centre Bratislavy?
  6. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  7. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  8. Štýlové osvetlenie do obývačky: Rozhoduje i to, ako žijete
  9. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  10. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  1. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 11 854
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 3 482
  3. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej 2 487
  4. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 1 945
  5. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV 1 808
  6. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja 1 524
  7. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 150
  8. Ako na refinancovanie hypotéky 1 022
  9. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu 585
  10. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra 579

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Chceli ju dať zabiť: Polícia mi oznámila, že za mňa vypísali 20 miliónov korún

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?

DOMOV

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska

V roku 1997 si Rusko údajne objednal vraždu.

KOMENTÁRE

Pomaly s tou českou apokalypsou

Babiš a spol. predstavujú vtelenie globálneho trendu „praskania“ liberálnej demokracie.

Neprehliadnite tiež

Je tento film katastrofický, alebo katastrofálny? V kinách je Geostorm

Na testovacích projekciách film s Gerardom Buttlerom pohorel.

Linkin Park zahrajú koncert pre zosnulého Chestera

Kapela sa snaží zmieriť s nečakanou smrťou svojho lídra. Kapela ho bude vysielať naživo.

Michael Jackson nebol normálny. Ale bol to génius, hovorí jeho spolupracovník

Džezový hudobník Marcus Miller sa snaží upozorniť hudbou na rasizmus.

Džezáky otvorili deti v krojoch a obrazy hôr. Nechýbali ľudovky a rap

Vybrali sme to najzaujímavejšie z prvých dvoch dní festivalu.