„Ludvík Vaculík si postupne rozvinul a vypracoval vlastný typ fejtónu, taký originálny, že dnes – ak to zoberieme prísne – už sa takmer celkom vymyká všetkým tradičným predstavám o tomto žánri,“ charakterizoval už dávnejšie Václav Havel Vaculíkovu fejtónovú tvorbu. Tá trvá od 60. rokov až dodnes, keď má v Lidových novinách „svoj“ utorok v rubrike Posledné slovo.
Výber zo starších fejtónov priniesla po revolúcii kniha Srpnový rok , v ktorej sú Vaculíkove texty písané pre samizdat Obsah v roku 1988, teda v roku dvadsiateho výročia augustovej okupácie, ako aj jeho „posledné slová“ z roku 1989. Rovnomenná rubrika vznikla totiž už v predrevolučných samizdatových Lidových novinách, vtedy mesačníku. Knihu dopĺňajú príležitostné texty z toho obdobia, písané pre zahraničné časopisy.
Nechýba tam známy článok o Dominikovi Tatarkovi, prvom novom Čechoslovákovi, ani slávny fejtón z decembra 1989. Tam Vaculík opisuje, ako mu najskôr nedovolili prehovoriť na pamätnom mítnigu na Letenskej pláni a potom napriek prísľubu ani na druhý deň na Václavskom námestí. „Je smutnosmiešne, ako málo váži jedinec, keď sa aj jeho silou dá veľká vec do pohybu,“ píše, „ale až na to, čo som chcel povedať, som s vývojom vecí spokojný“.
Pre všetky texty je typický Vaculíkov brilantný literárny štýl, jasný osobný postoj, kritický i sebakritický, stručnosť a vtip. Na správu, že Rusi mienia stiahnuť z Európy pol milióna vojakov, reaguje bonmotom: „Už sa to veľmi zlepšilo, pani Benešová – povedal Vlastimilov profesor matematiky –, ale stále je to päťka.“
