Ďalšie varianty nevery

Woody Allen hovorí o smrtiach, ktoré prežívame za života.

Nenahnevá, ba i rozosmeje – taký je Woody Allen na scéne bratislavského Mestského divadla. Príjemným osviežením je už len to, že večer pozostáva z dvoch jednoaktoviek, a teda k vtipnému rozuzleniu sa dostávate v únosnom čase.

Stará dobrá téma

Zvolené jednoaktovky by sa mohli označiť aj za málo kontrastné, témou oboch je nevera. Ktoré dielo Woodyho Allena ju však nerieši? Inscenácia premiérovaná tento víkend neprináša nič radikálne nové – myšlienkovo ani divadelne. Niektoré motívy z prvej časti nájdeme aj vo filme Hra náhody, aj prenasledovanie autora postavami, ktoré stvoril, je častým allenovským motívom.

Pod nízkorozpočtovou produkciou je podpísané združenie Squat, čo vysvetľuje mnohé z toho, čo na scéne vidíme aj nevidíme. Scéna Ondreja Zachara neuchváti výpravnosťou, žiaľ, ani genialitou jednoduchosti. Herecké výkony však, našťastie, nízkorozpočtové nie sú.

Exceloval Roth

Prvému príbehu by možno viac svedčalo komornejšie, možno aj drsnejšie, site-specific prostredie, o to viac uznania si zaslúžia obaja herci – Richard Stanke a Robert Roth, ktorí nás udržali po celý čas v napätí, hoci museli bojovať s veľkou scénou. Dialógy neurotického autora a psychotického bezdomovca boli miestami čarovné.

Druhá časť bola už herecky menej vyrovnaná, ale tiež ponúka inteligentnú zábavu. Aj v tomto príbehu exceloval Robert Roth ako málo dôvtipný fanúšik golfu, či Richard Stanke opäť v postave neverného manžela. Dušan Cinkota obstál v náročnom poste autora, ktorého si každý podvedome spája s Woodym Allenom. Petra Vajdová bola o stupeň naivnejšia, Lucia Vráblicová zas o niečo fraškovitejšia, ako bolo nutné.

Zámerná neohrabanosť Tomáša Vravníka zapadla do príbehu niekedy lepšie, inokedy horšie. Michaela Čobejová mohla byť aj herecky farebnejšia.

Režisérka Ingrid Timková spojila vtipný text s kvalitnými interpretmi. Výsledok si môžete bez veľkého rizika dopriať na jeden oddychový sobotný večer.

Recenzia / Divadlo