Na Slovensku meno JURAJ VALČUHA (1976) takmer nepoznáme. V zahraničí ho považujú za jedného z najväčších talentov svojej generácie. Siahol na méty, o ktorých dosiaľ žiadny slovenský dirigent nesníval. Na festivale BHS sa predstavil ako šéfdirigent turínskeho orchestra. Bol to veľký zážitok, charizmatickému mladíkovi tlieskali aj samotní muzikanti.
Po maturite na bratislavskom konzervatóriu ste v štúdiu hudby pokračovali v Petrohrade. Prečo práve Rusko?
„Pôvodne z romantických dôvodov. Počas zájazdu školského zboru do USA sme sa dostali na koncert Newyorskej filharmónie, ktorý dirigoval Valerij Gergiev. Bolo to skvelé a ja som si povedal, že chcem študovať na rovnakej škole ako on. Prostredníctvom medzivládnej dohody sa mi po pol roku štúdia na VŠMU v Bratislave podarilo získať štipendium do Petrohradu.“
Po dva a pol roku v Petrohrade a ďalších štyroch rokoch štúdia v Paríži ste odštartovali raketovú kariéru. Kde vidíte jej zlomové momenty?
„Každý krok mal zmysel. Súťaž, ktorú som absolvoval tesne po škole, mi priniesla asistentské miesto v Montpellieri. Vďaka nemu som sa dostal k hosťovaniam pri najlepších francúzskych orchestroch. Nadviazané kontakty mi otvorili dvere aj mimo Francúzska. Potom to už išlo rýchlo.“
Byť dobrý na úspech nestačí?
„Človek určite potrebuje popri talente aj trochu šťastia. No musí naň byť pripravený. Moju osudovú šancu znamenal záskok v Orchestre National de France. V nedeľu popoludní mi volali z Paríža, či vezmem koncert za kolegu. Dánskeho skladateľa Paula von Klenau som nepoznal a Paríž bol tisíc kilometrov ďaleko. Noty som dostal v nedeľu o desiatej večer, ráno som už skúšal s orchestrom. Zariskoval som, ale vyšlo to. Na tento koncert nadviazali ďalšie skvelé príležitosti.“
Ktoré si najviac ceníte?
„Od roku 2007 pravidelne spolupracujem s filharmóniami v Mníchove, Londýne, Los Angeles, s orchestrami v Pittsburghu, Washingtone, so Švédskym rozhlasovým orchestrom či s Orchestre de Paris. Tento rok pribudol Amsterdam, Boston, Cincinnati a v novembri ma čaká debut s Newyorskou filharmóniou. Popritom som od roku 2009 šéfdirigentom turínskeho orchestra Sinfonica della RAI, jeho vedeniu venujem zhruba dvanásť týždňov za sezónu.“
Najčerstvejším prírastkom do vášho životopisu sú Berlínski filharmonici. Je pre mladého dirigenta ťažké získať rešpekt takýchto renomovaných svetových orchestrov?
„Rešpekt si nezískate vekom. Vyslúžite si ho profesionalitou, pripravenosťou, prácou na skúškach a výkonom, ktorý ste schopný s orchestrom dosiahnuť.“
Ste nielen symfonický, ale aj operný dirigent. Ktorým sa cítite byť viac?
„Oboma, percentuálne rozdelenie prináša život. Medzi operami však uprednostňujem tie, kde má orchester významnejšiu funkciu než len pozíciu speváckeho sprievodu.“
Akú hudbu dirigujete najradšej?
„Začiatok 20. storočia. Priniesol nebývalý priestor na vyjadrenie osobnosti skladateľa, pluralitu štýlov. Orchester sa rozrástol, stal sa bohatším na farby, zvuky. Takže Mahler, Strauss, ale aj Korngold, Zemlinskij, Janáček, Bartók, Stravinskij...“
Dnes ste medzinárodne uznávaným umelcom, no na Slovensku vás takmer nepoznáme. Čím si to vysvetľujete?
„Z domova som odišiel ako devätnásťročný. Neštudoval som tu, nevytvoril som si profesionálne zázemie. Celá moja práca i úspechy sa odohrávajú mimo Slovenska. A nezaregistroval som, že by tunajší novinári ktovieako informovali o úspechoch slovenských umelcov v zahraničí. Ale v Bratislave žijú moji rodičia a zopár priateľov, s ktorými sa rád stretnem. Takže mám dôvod vracať sa na Slovensko.“
