Kamarátov Jiřího Voskovca a Jana Wericha oddelil režim aj oceán. V Brne zinscenovali ich korešpondenciu a vyrobili z nej magický, surreálny svet dvoch komikov.
Jiří Voskovec a Jan Werich boli zrastenými dvojčatami. Na scéne Osvobozeného divadla si nepotrebovali svoje legendárne výstupy vopred pripravovať na papieri.
Keď ich po roku 1948 začali deliť od seba oceány a zriadenia, písanie listov sa stalo – až na výnimky - jedinou možnosťou komunikácie. Ako sa z korešpondencie dozvedáme, Voski musel „dřít jako ďábel“ aj v béčkových hollywoodskych westernoch, aby si zarobil aspoň na hypotéku, Werich zas lavíroval medzi kompromismi komunistického režimu.
Ani Jiřího, ani Janovo
Je dojímavé sledovať, ako sa navzájom priznávali k svojim slabostiam a ako sa za ne láskavo karhali. „Šetri sa a neber sa vážne. Je to len hra,“ píše Werich priateľovi. „Správaj sa slušne, nefajči, odpovedz mi rýchlo, zdvorilo a obsažne,“ píše zas v liste Voskovec. Hoci tvrdili, že pri písaní nemali čas na krasokorčuľovanie myšlienok, už len ich vzájomné oslovovania sú krásnymi piruetami.
„Naše intelekty a temperamenty boli rozdielne, ale akýmsi nepochopiteľným procesom sa dokonale dopĺňali do niečoho, čo nebolo ani Janovo, ani moje, ale naše,“ píše Jiří Voskovec po smrti Wericha v roku 1980.
Inscenovať korešpondenciu, ktorá vydá na tri zväzky, sa zdá bláznovstvom. V dramatizácii Dory Viceníkovej sa však Korespondence V + W hrá už viac než rok v Národnom divadle v Brne. Režisérovi Janovi Mikuláškovi sa z listov podarilo vyrobiť magický, surreálny svet dvoch komikov. Právom za to získal cenu Divadelných novín.
Hoci medzi jednotlivými replikami mohlo v reáli ubehnúť aj niekoľko mesiacov, ba i rokov, Viceníkovej sa podarilo vyskladať vzrušujúce dialógy myšlienok, životných postojov, ale aj dvoch hodnotových systémov krajín, v ktorých obaja žili.
Vďaka Festivalu českého divadla v Štúdiu L + S sa toto predstavenie dalo vidieť aj v Bratislave.
Viacrozmerné hádky
Na javisku nie sú unavení, ale odhodlaní majstri vo výbornom podaní Václava Vašáka a Jiřího Vyorálka sami. Dopĺňa ich Gabriela Mikulková, ktorá striedavo stelesňuje ich manželky a partnerky. Práve tento moment dodáva korešpondencii ten najľudskejší rozmer. Tvorcovia nemoralizujú, politicky či ľudsky nikoho neškandalizujú. Obrazy hádok, márnivosti i hlúposti však dodávajú tomuto príbehu viac rozmerov.
Zvláštny mix človečiny, ktorá z listov vanie, nepriamo vystihol Voskovec v liste z roku 1967. Robil v ňom zmierovacieho sudcu medzi Werichom a jeho ženou Zdeničkou: „Sme všetci chudáci a mali by sme sa pohladiť. Po celej zemeguli. Lenže sme tiež svine.“
