Milan Paštéka patrí medzi najvýznamnejších slovenských maliarov druhej polovice 20. storočia vďaka sile výpovede svojho diela aj hľadaniu nových možností jej vyjadrenia prostredníctvom maľby, ale aj grafiky či keramiky.
Kurátorka Zuzana Bartošová zostavila na výstave s názvom Z tvorby v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka prehľad Paštékovho diela výberom z pozostalosti autora a zo zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny. Galéria priestorovo umožňuje prezentovať výstavy komornejšieho charakteru, preto kolekcia nie je veľká rozsahom, ale dostatočne kompaktná a reprezentujúca vývinové etapy autorovho diela.
Paštéka (1931 – 1998) študoval v prvej polovici 50. rokov, v období tvrdého normatívneho usmerňovania výtvarnej tvorby a po ukončení štúdií dva roky tvoril v ústraní na Kysuciach. Po návrate do Bratislavy spolu s ďalšími generačne a názorovo spriaznenými mladými umelcami založil Skupinu Mikuláša Galandu, ktorá cielene nadväzovala na tradíciu moderny.
Hoci prvá výstava skupiny v roku 1957 ešte nepredstavovala výraznejšie radikálne prekročenie hraníc moderny, bola ostro napádaná strážcami čistoty oficiálneho štýlu, socialistického realizmu. Aj prvá samostatná výstava autora v roku 1959 bola z ideologických dôvodov zrušená ešte pred otvorením.
Podobne ako ostatní členovia skupiny, napríklad Milan Laluha či Vladimír Kompánek, sa v tom čase sústredil na nové podanie tradičného námetu slovenského vidieka. Zachytával na svojich obrazoch krajinu subjektívne, symbolicky zjednodušením línií a prostredníctvom expresie farby. V prvej polovici 60. rokov sa jeho námety aj formálne prostriedky radikálne zmenili a vyjadroval existenčné úzkosti moderného človeka nekompromisne, drastickou deformáciou ľudskej figúry. V ďalšej dekáde sa znázornenie ľudskej postavy znova zmenilo smerom k zjemneniu línií a upokojeniu figuratívnych scén, úzkosť a beznádej postáv zobrazených v indiferentnom priestore je však ešte znepokojivejšia.
Koncom 80. rokov sa farebná škvrna v Paštékových obrazoch postupne osamostatnila od predmetného zobrazenia, čo vyústi do záverečných abstraktných obrazov v 90. rokoch. Upokojenie farebnosti aj gesta nakoniec viedlo k meditatívnym témam, znázorňovaniu ticha.
Paštékova tvorba prezrádza sústredené hľadanie vyjadrenia existenciálnej výpovede prostredníctvom maľby s naliehavosťou, ktorá je v kontexte slovenského umenia skôr ojedinelá.
Autor: Sabina Jankovičová
