Prednedávnom sa predstavenie Faust Slovenského národného divadla skloňovalo v nedobrom svetle. Hráči orchestra sa dohodli a uprostred predstavenia odišli, aby demonštrovali neustály problém so vzduchotechnikou. SND má však dvoch Faustov – ten v činohre, ktorého režíroval Martin Čičvák, si zaslúži akurát demonštratívne ovácie postojačky.
Už uplynul rok od jeho premiéry a asi mesiac, odkedy sa mi podarilo prísť na Fausta a naozaj ho vidieť, keďže predošlé pokusy stroskotali zmenou programu. Sála na počudovanie nebola vypredaná. Buď divákov odrádza to, že Faust I, II má spolu takmer štyri hodiny, alebo to, že je náročný. Cena to zrejme nebude, keďže je lacnejší ako lístok do multiplexu a malé pukance. Pravda je, že Faust naozaj nie je nič jednoduché a zrejme ani vhodné, ak máte chuť iba „prijímať signál a prepínať“. Nespomínam si, či som niekedy použila slovo dychberúci, ale Faust je presne taký. Výnimočný v každom kúsku. Má skvelú scénu, ktorá má v niektorých momentoch tri poschodia, nebo aj peklo, živú hudbu, ohromnú pieskovú animáciu, zbor, kostýmy a skvelých hercov. Aká škoda, že má Národné divadlo toľko problémov. Potom zaniká aj to, čo by naozaj nemalo.
