Pravdou je, že na stránky našich novín sa svetový výtvarník dostane väčšinou vtedy, keď je mladý, niečím extravagantný alebo mŕtvy. Gerhard Richter je presný opak – má osemdesiat, je stále živý, skôr nenápadný a výnimočne dobrý, vlastne, je jeden z najlepších.
V roku 1987 sa jedna z jeho realistických malieb horiacej sviečky dostala na booklet albumu Daydream Nation, kultovej alternatívnej kapely Sonic Youth. Presne o dvadsať rokov neskôr sa obyvatelia Kolína mohli pozrieť na nové vitrážové okno svojej monumentálnej gotickej katedrály. Paradoxne, nenašli na ňom žiadne náboženské motívy, hoci v podkladoch pre autora sa jasne písalo, že základnou ideou návrhu by mala byť šestica martýrov. „Veľmi skoro som pochopil, že na také niečo nie som predsa kvalifikovaný,“ hovorí Gerhard Richter. Okno urobil podľa svojho obrazu s názvom 4096 farieb. Nie, nie je v tom žiadna metafora. Katedrálne okno s množstvom malých štvorčekov tisícok farieb je dôkazom. To, že cirkevní predstavitelia a pamiatkari to dovolili, je tiež dôkazom, že Gerhard Richter je jedným z najlepších umelcov súčasnosti.
Samozrejme, môžete namietať. Aj samotného Richtera nazval šéf galérie Tate Modern Chris Dercon neveriacim Tomášom. Naozaj, akoby sa počas päťdesiatich rokov svojej tvorby musel dotknúť takmer všetkého. Teraz sa vďaka retrospektívnej výstave s názvom Panoráma, ktorá sa z londýnskej Tate Modern presunie do berlínskej National Galerie a do parížskeho Center Pompidou, dá dotknúť výnimočnosti.
Dva páry. 1966
Gerhard Richter pri práci na abstraktnom obraze.
Betty, 1988 - obraz Richterovej dcéry.
Neotáčaj sa
Gerhard Richter je multiinštrumentalista. Mohol by stáť na pomyselnom pódiu a striedať žánre od elektrizujúcich experimentov až po ľúbostné serenády a to všetko bez kúska amaterizmu či pátosu. Ak sa niekedy v minulosti zdalo, že bude maľovať najmä z fotografií pamäť mätúce, jemne rozostrené obrazy leteckých náletov, zbombardovaných miest či rodinných príslušníkov, bol to omyl alebo len časť pravdy. Vlastne vždy, keď sa mohlo zdať, že sa pri nejakej téme alebo forme usadil – presedlal, niekedy aj k presnému opaku. „Krásu predsa potrebujeme vo všetkých jej variantoch,“ hovorí.
V roku 1988 namaľoval obraz Betty, jeden z divácky najobľúbenejších. Je na ňom Richterova najstaršia dcéra Babette a dalo by sa povedať, že ide o portrét, lenže Babette nevidno do tváre. Otočila sa, presne tak, ako sa otáča, keď zrazu niekto vytiahne fotoaparát a vy práve nemáte náladu byť na fotke. Podľa všetkého dcéru naozaj namaľoval podľa fotografie, dokonca s odstupom desiatich rokov, keď bola už dospelá. Taká, aká aj na obraze – meniaca sa na ženu. Ako keby chcel naznačiť, že to bolo iba ako okamih, čo sa s ním rozprávala, zrazu sa obzrela dozadu, a keď sa otočila späť, bola už ženou.
V tom istom roku však vznikla aj séria, ktorá otriasla nemeckou spoločnosťou, natoľko potláčajúcou ťaživú minulosť. História malieb s názvom Október 18, 1977 má spoločný charakter s Betty - vznikla s desaťročným odstupom. Richter zbieral materiál, novinové výstrižky a správy o členoch Red Army Faction – agresívneho radikálneho hnutia mladých ľudí, ktorí koncom 60. a začiatkom 70. rokov pôsobili v Nemecku. Boli znechutení prijímaním globálneho konzumu a tým, že mnoho nacistov ostalo vo vysokých funkciách. Zatýkanie dvojice z ich šéfov sledovali v priamom prenose milióny ľudí. V deň, po ktorom je pomenovaná séria, uniesli členovia RAF lietadlo Lufthansy a žiadali okamžité prepustenie zatknutých, o deň neskôr dokonca zabili rukojemníka, ktorého držali päťdesiat dní. V nasledujúcich dňoch polícia oznámila, že Gudrun Ensslin a Andreas Baader - zakladatelia RAF-u, spáchali samovraždu. Miestnosť s pätnástimi takmer nejasnými výjavmi týchto udalostí je azda presným opakom Betty – so všetkou ťaživo doliehajúcou váhou reality a minulosti.
Päť rokov mu trvalo aj to, aby urobil obraz September – s témou zničených newyorských dvojičiek. Holokaust však nenamaľoval nikdy. Vraj má zopár fotografií v ateliéri, už niekoľko rokov, ale nenašiel správnu formu, „Neviem nájsť spôsob, ako to ukázať tak, aby sa to dalo zniesť, a pritom to nebolo teatrálne,“ hovorí Richter.
Zo série Október 18, 1977
Colour Chart, 1966
Smer západ – smer abstrakcia
Vo východnom Nemecku, kde sa narodil a vyrastal, najprv v časoch Hitlera, potom počas vojny a sovietskej nadvlády, mu tvrdili, že abstraktné umenie je odpad. „Abstrakcia predsa nedáva zmysel, hovorili mi. Ale ja som vždy vedel nájsť uspokojenie aspoň v hudbe, ktorá je tiež predsa abstraktná, až kým sa z nej nestane skladba,“ hovorí. Bola to ešte len predtucha. Najprv musel nájsť zmysel toho, prečo zostať žiť v Drážďanoch. Keď ho nenašiel – odišiel na Západ a svojmu profesorovi v liste prízvukoval, že ho naozaj neženie iba túžba šoférovať lepšie auto.
V Düsseldorfe našiel slobodu. Prechádzajúc miestnosťami výstavy usporiadanej chronologicky, vidno, ako sa z fotografických malieb, ktoré pochybujú o tom, čo je realita a čo iba fikcia, prešiel k farebným tabuľkám. Robil ich podľa vzoriek odtieňov, aké bežne vidno v obchodoch, stále zväčšoval ich počet, až kým neprišiel k číslu 4096, teda tomu, ktoré predpovedalo aj vzhľad katedrálneho okna. Potom sa sústredil iba na sivú a maľoval veľké, zdanlivo jednoliate monochrómy, medzitým a neskôr maľoval zväčšeniny, oblaky, moria, zbombardované mestá, zátišia s kvetmi, realistické krajinky, svoje deti a manželky, až kým sa mu nepodarilo dozvedieť sa o všetkom toľko, že z toho vedel zložiť abstrakciu.
Aj takto by sa dalo rozumieť tomu, prečo prízvukuje, že za každým abstraktným obrazom je predsa nejaká konkrétna krajina, neznáme územie, ktoré sme nemohli nikdy vidieť, lebo neexistovalo, ale to bolo pred tým. Teraz už existuje. Teraz už existujú desiatky nových krajín, ba povedali by sme, že desiatky nových emócií, ktoré pribúdajú s vrstvami farieb na jeho plátnach. Sú natoľko energické a pohlcujúce, že by sa im vlastne žiaden konkrétny názov nehodil. Bolo by to málo. Celkom stačí označenie – abstraktný obraz. A ak predsa len niekomu nestačí, stále je tu dostatok celkom konkrétnych vecí, ktoré Richter urobil. Ale sú konkrétne? Aký význam má horiaca sviečka? Prečo ich toľko namaľoval? A lebka? Zátišie s kvetmi? Prečo robil so sklenými tabuľami, cez ktoré napokon nič nevidno a zrkadlami, ktoré majú odrážať maľbu, ale vidíme v nej iba maľbu alebo najprv seba a potom maľbu?
Abstraktný obraz, 1997
Richter pri práci.
Red, Blue, Yellow - 1973
Skrátka dobré
Konkrétny názov dostala šestica abstraktných formátov – Gerhard Richter ich pomenoval podľa avantgardného skladateľa Johna Cagea. Cage znamená v angličtine klietka. Stáť v miestnosti či dokonca vo všetkých miestnostiach Tate Modern s Richterom na stenách je ako byť v klietke. Dá sa z nej kedykoľvek odísť, ale jej prítomnosť ostane kdesi vo vnútri veľmi dlhý čas. Má to na svedomí čosi, o čom Richter hovorí ako o tom, čo je prítomné v hudbe, v maľbách, v architektúre a iných druhoch umenia: „Nie je to ani chcené, ani prekvapujúce či elegantné, nie je to nestále, vtipné ani zaujímavé, či cynické, nemôže to byť plánované a pravdepodobne sa to nedá ani opísať. Je to skrátka dobré.“ Je teda tým, ktorého poznáte, lebo určite ste už čítali knihu, ktorá vo vás niečo zmenila, videli film alebo počuli album, na ktorý nezabudnete. Umenie predsa zachraňuje svet, rovnako ako chlieb alebo láska, povedal by Richter. Jeho Panoráma bude onedlho v Berlíne či v Paríži a naozaj stojí za zváženie.
Čitateľka, 1994
Meadowland, 1985
Zo série Cage, 2006
