V šamorínskej synagóge môžete vidieť zaujímavý projekt talianskej umelkyne Lucie Romualdi, ktorý pripomína, že more nemusíme vidieť, aby sme ho cítili.
Platea, kto pozoruje Dunaj, díva sa na more – hovorí nenápadný katalóg k výstave, ktorá je práve v šamorínskej synagóge. Nehovorí síce, ako dlho sa treba pozerať, aby človek more naozaj uvidel, ale pripomína, že naša minulosť sa s ním predsa len spája – v meste Terst.
Zvuky a čísla
Lucia Romualdi patrí k popredným talianskym umelcom. Venuje sa najmä konceptu, minimalizmu a abstrakcii. Kurátorka Lýdia Pribišová s ňou spolupracovala už v Taliansku, teraz jej pôsobivú inštaláciu pozostávajúcu z rotujúcich svetelných produkcií a hudby priniesla k nám.
„Základnou súčasťou projektu je mesto Terst, v ktorom sú tri synagógy a ktoré kedysi patrilo k Rakúsko-Uhorsku a je vlastne najstarším prístavom v blízkosti Slovenska,“ hovorí Pribišová. Romualdi spojila presné údaje o výške hladiny mora v prístave s obrázkami rýb zo starých encyklopédií. Pridala autentickú hudbu od Franca Donatoniho a vznikla Platea – miesto, kde vládne voda.
Priestor nikoho
Lucia Romualdi je známa aj tým, že s hudobníkmi spolupracuje často. Konkrétna skladba Black&White No. 2, ktorú použila v Šamoríne, je staršieho dáta, všetko ostatné vzniklo nanovo. Po obvode synagógy putujú svetelné symboly, v strede je tabuľka s údajmi o prílive a odlive mora striedajúca sa s výjavmi rýb, ktoré už možno ani neexistujú. Zo synagógy sa tak stáva zvláštny priestor – priestor zbavený predošlých aj budúcich funkcií, úplne pohltený „politikou mora“.
Aj Dunaj či mestá na ňom majú svoje súradnice, objem a rýchlosť toku, počet obyvateľov. Ale predstavte si, že by ste mali nejakému cudzincovi iba na základe čísel vysvetliť, aké naozaj sú. Romualdi tiež nestačia iba čísla, ale more v Terste sa priblížilo až sem, aj bez toho, aby jedinýkrát spomenula, ako vyzerá.
