Peter Hečko, spevák, skladateľ, textár, aranžér a režisér, brat Júlie Hečkovej
Na slovenskej hudobnej pop scéne pôsobí roky. Pracoval v Slovenskej televízii, aj ako hudobný redaktor v Slovenskom rozhlase. Momentálne nekoncertuje, ale populárnej hudbe ostáva verný. Po dlhšom čase pripravuje v týchto dňoch intenzívne nový CD album svojej sestry Júlie. V spolupráci s umeleckou agentúrou AMADE-POP a Slovenskou televíziou už šiesty rok režíruje dva galaprogramy pre deti - Najkrajší dar je pieseň a Rozprávka Vianoc.
Kedy ste sa naposledy stretli a porozprávali?
Naposledy sme sa stretli v sobotu, u mňa na chalupe na opekačke.
Aké sú témy vašich rozhovorov? Čo najčastejšie preberáte?
Najčastejšie hovoríme o hudbe. Pripravujeme Júliin album, takže stále niečo konzultujeme. Veľa hovoríme o mediálnom prostredí, o zákulisí hudobného sveta, o veciach, ktoré ovplyvňujú našu prácu. Ale, samozrejme, preberáme aj veci, ktoré sa týkajú našich súkromných životov. Naša mamička má zdravotné problémy, to nás teraz trápi.
Aký ste mali vzťah, keď ste boli malí?
Náš vzťah bol vždy kamarátsky. Ja som od Júlie o nejaký ten piatok starší, keď mala dva roky, ja už som bol chalan, ktorý jazdil na bicykli, hral futbal, možno som hral už aj na gitare. Dosť často som ju mával na starosti, zažili sme spolu plno veselých situácií. Raz sme sa napríklad strašne zabávali na tom, že sme si otvorili telefónny zoznam a hľadali sme smiešne mená.
Kto z vás vychádza lepšie s rodičmi?
Náš otecko veľmi dávno zomrel, máme len maminu, a s ňou vychádzame veľmi dobre. Často ju navštevujeme. Vždy bola náš prvý poslucháč, prvý kritik, a aj náš prvý manažér. V období vrcholu našej popularity to bola ona, kto odpovedal na listy našich fanúšikov a posielal za nás fotografie. Veľmi nám pomáhala. Oboch rodičov sme mali strašne radi.
Zdôveruje sa vám sestra?
Áno, hoci neviem presne nakoľko. Radí sa so mnou, pýta sa neraz na môj názor. Ale ako každý človek, aj Júlia má svoje tajomstvá, ktoré si necháva iba pre seba. Je to úplne prirodzené.
Na čom sa viete pohádať?
My sa nikdy nejako vážne nehádame.
Čo si najčastejšie vykričíte?
V situáciách, keď sme urobili nejakú chybu, si vyčítame, že sme asi mali urobiť inak. Ale nekričíme na seba. Nie som z tých, kto v napätej situácii zvýšeným tónom začne vyratúvať staré "hriechy" a zvaľovať zodpovednosť na druhého. Nerobí to ani Júlia. Máme nepísanú zásadu, že ak nejde o život...
Čo si neodopriete?
Kávu. Občas aj pohár piva alebo dobrého vínečka. Všetkého si treba užívať, ale v rozumnej miere.
Čo si dopraje sestra?
Rada a často cestuje, dopraje si veľa slnka a dovolenku pri mori. Počúva dobrú hudbu. Má rada dobré jedlo.
Ako by ste sestru charakterizovali?
Myslím si, že Júlia je mimoriadna speváčka, to v prvom rade. Je to veľmi dobré dievča. Som rád, že napriek tomu, že pracuje v branži, o ktorej sa všeličo hovorí, a ktorá aj všelijaká je, Júlia sa nezmenila. Je to veľmi slušný a férový človek. To si na nej vážim najviac.
Ako najradšej relaxujete?
Na prechádzkach s našim psom a na chalupe, keď niečo robím. Kosím trávu, pílim a sekám drevo, striekam vinohrad. Veľa vecí som si robil sám, od betónovania cez pritĺkanie všelijakých ozdobných líšt, až po natieranie a ďalšie remeselnícke práce.
Čo zaujímavé ste sa dozvedeli o sestre z "overených zdrojov"?
Vo všeobecnosti si myslím, že ak novinár niečo tvrdí, mal by mať fakty overené a mal by sa spýtať aj druhej strany na jej názor.
Čo sa vám na sestre najviac páči?
Že sa vôbec nezmenila.
Júlia Hečková, speváčka, sestra Petra Hečku
Svoju spevácku dráhu začínala so skupinou Knokaut v bratislavskom "Véčku". Slávu jej však priniesli najmä hity z autorskej dielne brata Petra a textára Ľuboša Zemana - Kráľovná pavlačí a dvorov, Leto našej lásky, Horúci mráz, či Spútaná láskou. V týchto dňoch spolupracuje s bratom na príprave svojho nového cédéčka. Okrem toho nahráva vianočnú platňu s mierne popovo prearanžovanými skladbami klasikov ako sú Schubert či Mozart. Má výtvarné vzdelanie, maľuje a je autorkou scény spomínaných detských televíznych galaprogramov.
Kedy ste sa naposledy stretli a porozprávali?
Peter nás pozval na nedeľu s manželom na chalupu. Musím povedať, že také dobré mäso opekané na grile som ešte v živote nejedla.
Aké sú témy vašich rozhovorov? Čo najčastejšie preberáte?
Veľa hovoríme o hudbe, ktorú robíme, ale navzájom sa napríklad upozorňujeme aj na hudobné novinky, keď nás niečo zvlášť upúta.
Aký ste mali vzťah, keď ste boli malí?
Vždy bol veľmi fajn, a od takých sedemnástich sme boli vyložene dospelí kamoši. Naše súrodenecké vzťahy sú vôbec veľmi dobré. My máme totiž ešte staršiu sestru Zuzanu, ktorá je profesorkou angličtiny. Tá dodnes s úsmevom spomína na to, ako so mnou musela chodiť von a všetci si mysleli, že som jej dieťa. Vtedy sa hnevala, že nemôže ísť ani na rande.
Kto z vás vychádza lepšie s rodičmi?
Bola som ešte malé dievčatko, keď náš otec zomrel. Bol prekladateľ, prekladal zo siedmich svetových jazykov. Okrem iného preložil napríklad španielsku klasickú drámu Cervantesa a Lopeza de Vegu. Máme teda len mamičku, a máme sa veľmi radi.
Zdôveruje sa vám brat?
Áno. Dôverujeme si. Sme súrodenci, a zároveň blízki spolupracovníci. Peter vie, že s každým problémom sa na mňa môže obrátiť. Je to vzájomné.
Na čom sa viete pohádať?
Nehádame sa. Občas sa stane, že ideme na nejakú akciu, máme tam zaspievať tri pesničky, a každý z nás má iný názor na to, ktoré by to mali byť. Ale aj vtedy sa rýchlo dohodneme.
Čo si najčastejšie vykričíte?
My nekričíme, nič si navzájom nevyčítame. Riešime veci konštruktívne, bez zbytočných hádok a kriku. Ako priatelia.
Čo si neodopriete?
Dobré jedlo, ale s mierou. Vlastne celý život sa musím starať o svoju líniu. Až mi raz brat povedal, že keď ma vidí jesť, prestáva mať chuť, tak som to jedlo na tanieri preberala.
A čo si dopraje brat?
Dobrú hudbu, dobré jedlo a oddych. To si treba dopriať, Peter veľmi veľa pracuje.
Ako by ste brata charakterizovali?
Mám rada ľudí, ktorí niečo vedia, niečo majú za sebou, a pritom stále ostávajú skromní. Vážim si svojho brata, pretože je taký. V branži, v ktorej pracujeme, chýba ľuďom pokora a vzájomná profesionálna úcta. Mnohí sa tu na Slovensku hrajú na veľkých umelcov, ale prejdú kúsok za Bratislavu do Bergu a nikto ich nepozná. V živote človeka sú aj tak najdôležitejšie dobré rodinné vzťahy. Ľudia okolo vás, ktorí vás majú radi. Pretože publikum, to na vás zabudne. Médiá ľahko vyprodukujú niekoho nového.
Ako najradšej relaxujete?
Najradšej v záhrade. Jednu máme v Bratislave, druhú v Prahe, kde bývam s manželom. Takže keď prídem do Bratislavy, chytám sa za hlavu, ako to tu vyzerá v záhrade, a keď prídem do Prahy, chytám sa za hlavu, ako to vyzerá tam. Od jari do jesene som v záhrade, v Prahe mám obrovskú skalku. A okrem toho maľujem, pre seba a pre priateľov.
Čo zaujímavé ste sa dozvedeli o bratovi z "overených zdrojov"?
Ono sa toho popíše a pohovorí veľa, človek sa nestačí čudovať, kde to tie "overené zdroje" berú? Častokrát nemáte šancu stretnúť sa dodatočne s novinárom a povedať mu, že je to v skutočnosti úplne inak.
Čo sa vám na bratovi najviac páči?
Jeho pracovitosť, skromnosť a férovosť.
Autor: Oľga Belešová/Foto: Desana Dudášová
