Kniha Alberta Manguela Dejiny čtení (Host) má nezvyčajné venovanie – čitateľovi. Oveľa viac je však venovaná knihám a čítaniu.
Je ich vášnivou obhajobou, ba priam ľúbostným vyznaním. Jej autor nie je žiaden slepo zaľúbený muž stojaci pod pomyselnými hradbami, ale trpezlivý vedec v dobe elektronických čítačiek. Dejiny čtení – to nie je iba obrazný názov, je za ním sedemročná práca, ktorej musel bezpochýb predchádzať celý život v sprievode kníh či vlastne, mnohé životy zasvätené knihám.
„Čtení má dějiny,“ hovorí slovami Roberta Darntona a prepožičiava si ďalšie od Virginie Woolfovej o tom, že túžba čítať sa predsa musí dať analyzovať, ako všetky ostatné túžby, ktoré rozptyľujú naše nešťastné duše.
Nech už je ich úloha akákoľvek, Dejiny čtení pôsobia v rozprávaní Manguela o knižniciach, spisovateľoch, tlačiarenských strojoch či zdanlivo zanedbateľných súčastiach kníh tak príťažlivo, objavne a pritom presne, že mu treba dať zapravdu.
Keď otváram novú knihu, vždy sa pristavím na úvodnej prázdnej strane, potom na tej, kde je názov a na tiráži. Skúmam, v akom meste vyšla, koľko má vydaní, kto ju preložil a kto navrhol obálku. Osobe, ktorej je venovaná, zväčša vymyslím konkrétnu tvár. V prípade Manguelovho venovania je to takmer nemožné. Tváre čitateľov by sa dali vymýšľať veľmi dlho, priamo úmerne s novými kapitolami v dejinách, ktoré nemajú koniec.
