Dej Třešňákovej knihy sa nedá a ani neoddá vyrozprávať nielen preto, že (ak sa tam vôbec nejaký vyskytuje) je nepodstatný. Jej čaro spočíva v nekonečných slovných hračkách a odkazoch a ich dešifrovaní.
Osoba sira Roberta Badena-Powella je sľubným vstupom do najnovšej Třešňákovej knihy (vyd. Galén). Znalci vedia, že tento ctihodný britský vojak, povýšený v roku 1922 do šľachtického stavu, je považovaný za zakladateľa skautského hnutia. Samozrejme, vie to veľmi dobre aj Vlastimil Třešňák z hviezdnej pesničkárskej zostavy Hutka, Merta a spol., ale tiež renomovaný spisovateľ i výtvarník a ctiteľ skautingu.
A tak svoju najnovšiu knihu venoval práve Badenovi-Powellovi, ba čo viac, ešte ho aj pôsobivo vymaľoval na jej obálku. Tým sa však končia nádeje všetkých, ktorí sa oddali naivnej predstave, že britský lord je dostatočnou zárukou (ťažko povedať čoho, ale predsa, veď lord, nie?), spoľahlivým sprievodcom a oporou nedočkavého čitateľa.
No už názov knihy veští, že nielen v živote nie je všetko jednoduché, ale ani v literatúre, rozprávkovú nevynímajúc. The vole – hraboš hrdina, to je ten názov. Jedno z najfrekventovanejších českých slov už veľa napovedá všetkým, a ešte viac ovládačom angličtiny (pre neovládačov – the vole znamená hraboš). Je jasné, že sa začína priam morgensternovská hra so slovami, skrývačkami a pascami, plnými odkazov na české reálie.
Ale nielen tie, o čom svedčí životný osud blchy Flóhe, ktorá najskôr cestovala po USA ako „křoví“ kapely KTO pod umeleckým menom Olga, a keď ju Slavíci z Madridu omrzeli, odišla s blším cirkusom Solidarita do Poľska, aby v Gdansku „potkala životní lásku - blecha Walesu“.
Podobných citácií sa dajú uviesť stovky, Třešňákova fantázia je vskutku bezbrehá a nezastaví sa pred ničím. V príbehu malého hrdinského hraboša Luboša a neskôr jeho syna Víťu defilujú davy povedomých postáv so skomolenými menami, ocitajúcich sa neraz v absurdných situáciách.
Na hrabošovskej svadbe Luboša a jeho Boženky (nefajčiarky, ktorá s touto neresťou skončila už v ranom detstve) síce hrali The PVC People, no ich saxofonista Vratislav Ferda Mravenec po zdĺhavej inštrumentálke od Tyla si začal pýtať viac peňazí, lebo mu vysychá bambus. Talentovaná poetka Lenka Dvaculíková zasa napísala pár veršov na svadobné oznámenie, spisovateľa Jaroslava Jastraba Fógla zasa trápi, čo nové smolí Cimrman, a upokojí ho až Pavel Kohout, že mu smolí sud do jeho novej hry.
Nechýba mladý boháček Planďák, z ktorého sa v deň, keď mu dopravní policajti z ŠtB zobrali vodičský preukaz, stal večný rebel a podpísal Chartu 77. V jej mene zablahoželal hrabošom, ktorí na svadobnej ceste práve splavovali Vltavu okolo pražskej kaviarne Slavia, aj Havel: „Grrratulujeme jménem Charty 77 a osum!“, neudržal svoje nadšenie a ešte stihol zakričať svadobčanom, že sa chystá v samizdate vydať zbierku básní Recepty Olze.
Nie je to však vymýšľanie bezhlavé a samoúčelné, pre čitateľa je pasiou objavovať medzi činmi Třešňákových rozprávkových hrdinov a ich reálnym predobrazom skryté súvislosti. Najmä ak tam nie sú, čo tiež nie je vylúčené.
