V Barme by francúzskemu režisérovi nakrúcať príbeh o opozičnej líderke Aun Schan Su Ťij nedovolili. Ale on tam aj tak tajne zašiel, aby vo filme Lady mohli zopár záberov krajiny vidieť tí, čo sú v exile.
Ak by bol niekto vyslovil meno Aun Schan Su Ťij, v Barme by šiel do väzenia. Preto ju miestni obyvatelia medzi sebou nazvali Lady, a preto tak aj Luc Besson nazval film, ktorý o nej nakrútil. Aun Schan Su Ťij sa postavila proti režimu vojenskej junty, v roku 1990 vyhrala v Barme parlamentné voľby, ale k vláde sa nedostala. Naopak, odsúdili ju na dvadsať rokov domáceho väzenia.
Keď sa dozvedela, že o nej chystajú film, neželala si nič iné, len aby filmári využili slobodu na to, aby reklamovali slobodu jej krajanov. A Luca Bessona poprosila, aby jej na ukážku poslal svoje filmy.
Žena z antickej drámy
Páčila sa jej surreálna scéna s modrou speváčkou vo filme Piaty element a vraj sa dobre zasmiala na Návrate múmie. Leona a Nikitu jej, samozrejme, Besson neposlal. Ale mrazivý dôvtip, s akými vie nakrútiť násilné gangsterské scény, využil aj pri Lady – vždy, keď sa na obraz dostali členovia diktatúry.
Politických scén tu však nie je veľa, mladí intelektuáli, s ktorými Aun Schan Su Ťij zakladala Národnú ligu za demokraciu, vlastne môžu byť radi, že ich režisér úplne nevyškrtol zo scenára. Oveľa viac je v tomto filme nehy, ak sa dá takým slovom opísať žena s orchideou vo vlasoch, ktorá si na svoj politický boj vybrala dlhú cestu, cestu bez násilia, a neustúpila, ani keď na ňu mierili vojaci.
Potme a tajne počúvala rozhlasový prenos z Osla, keď za ňu synovia preberali Nobelovu cenu za mier (vo filme sa spomína, že vo výbore ju navrhoval Václav Havel) – a keď na jej počesť hralo sláčikové kvarteto, ona sa k nemu dokázala šťastne a s úsmevom pripojiť na svojom klavíri.
Vydržala, aj keď ju režim odlúčil od manžela, britského občana Michaela Arisa, pretože mu roky odmietal udeliť víza. Jej ponúkali, že môže ísť za ním, ale to bola ponuka na spôsob antickej drámy. Vedela, že už by sa nemohla nikdy vrátiť domov – a tak zostala, aj keď Aris zomieral na rakovinu. Železná orchidea, nazvali ju potom na titulke časopisu Time.
Keď režisér plače
Doteraz je v Barme dvetisíc politických väzňov, medzi nimi sú aj novinári. Niektorí pri filme pomáhali, ale hoci počas filmovania Aun Schan Su Ťij prepustili a vojenská junta sa začala sťahovať, Besson ich radšej v titulkoch nemenuje. Väčšinu filmu nakrúcal tajne v Thajsku, ako turista sa tváril aj v Barme.
Tam ho sledovali ozbrojení policajti, ale stihol nakrútiť niekoľko záberov krajiny. Nepotreboval ich, len ich chcel do filmu zakomponovať – pre tých, čo sú už dvadsať rokov v exile. Samotná Lady vraj jeho film zatiaľ vidieť nechce, bojí sa ho, pretože by v ňom uvidela smrť svojho manžela.
Nič také konvenčné vlastne Besson ešte nenakrútil, ale zároveň ani také dojemné. Po premiére filmu vysielala televízia Canal plus jeho diskusiu s divákmi. Povedal, že ho k tomuto scenáru ťahala nejaká zvieracia sila a že pri ňom plakal. „Uvedomil som si, ako mi v živote chýbal takýto ľudský vzor a ako dlho som už blúdil bez neho. Táto žena nikdy nič pre seba nechcela. To nie ona potrebovala tento film, my sme ho potrebovali.“
