Rozprávky zväčša nestavajú na veľké dejové zvraty či časové posuny, všetko beží tak, ako sa to stalo. Preto sa aj Čiernobiela kniha rozprávok (vyd. Virvar) začína fotografiou usmievajúceho sa Albína Brunovského. Dožil sa šesťdesiatjeden rokov a dvadsaťšesť dní, Ľubomír Feldek to vie presne. Spolu totiž pred takmer pätnástimi rokmi vytvorili Modrú a Zelenú knihu rozprávok.
Plány na tretiu farebnú knihu ostali už iba v spoločných myšlienkach a kresbách. Napokon, aj z iniciatívy Brunovského syna Daniela, sa podarilo vydať nie farebnú, ale Čiernobielu knihu rozprávok.
(Ne)rozprávky
„Cítil som sa pri jej písaní slobodnejší, než kedysi,“ hovoril v nedávnom rozhovore pre SME Feldek. A pritom už Modré a Zelené rozprávky boli viac o voľnosti a prekračovaní hraníc toho, čo sme si pod rozprávkou predstavovali. Rovnako aj teraz – autor je postavou, rozprávačom aj mužom svojej ženy Oľgy, ktorú občas počúva spoza dverí, ako hovorí rozprávku vnúčatám a potajme ju zapisuje.
Rozpráva sa s hovoriacou fotografiou Albína Brunovského, dodáva slová k rozprávkam, ktoré sa už skončili a iné sa končia bez toho, aby sa vlastne poriadne začali. Píše aj o tom, že niektoré vlastne nie sú rozprávkami – veď každý rok sa predsa ďalšie a ďalšie dievčatá na celom svete stávajú Popoluškami so zlatými kľúčikmi od auta. To, či sa potom naozaj všetky stretnú na celosvetovej súťaži Popolušiek a deň pred finále sa napchávajú zákuskami v kaviarni u Rolanda, je už na čitateľovi.
Farba, ktorú vidíš
Tým čitateľom vôbec nemusí byť dieťa. Veď jednou zo základných podmienok, ktoré si ich autor určil už dávno, bolo najmä to, aby detská literatúra obsahovala všetky kritériá literatúry pre dospelých.
Stále sú v nej čary a tajomstvá. Presne také, aké sú v ilustráciách Brunovského. Dá sa na ne dívať hodiny a nachádzať v nich drobné detaily. Kúsky reality, nepochopiteľných náhod a nezdôvodniteľných stretnutí.
Čiernobiele rozprávky možno začali vznikať v hlavách autorov už dávno, odohrávajú sa však teraz. Čert so šiltovkou na hlave stopuje, mravčí kráľovský pár vysedáva na vrchnákoch od piva, veď sú predsa zlaté.
Napokon tie rozprávky nie sú iba čiernobiele, tak ako nie sú ani naše dni. Záleží len od toho, či ešte máme chuť vidieť ich farebne.
