nes za jeho životom padla posledná opona.
Václav Havel sa ako dramatik uviedol v roku 1960 hrou Rodinný večer. Nasledovali hry Autostop a Najlepšie rocky paní Hermanové, obe uviedlo Divadlo Na zábradlí, ktoré sa stalo Havlovým domovským divadlom (a kde pracoval ako javiskový technik). V roku 1963 mala premiéru jedna z jeho najhranejších hier Zahradní slavnost o človeku, ktorý dokáže splynúť s každým systémom (a stratiť tak svoju vlastnú identitu). Popritom študoval diaľkovo dramaturgiu na pražskej DAMU. Do augustových udalostí v roku 1968 stihlo Divadlo Na zábradlí uviesť ešte dve Havlove hry – Vyrozumění a Ztížená možnost soustředení. Najslávnejší Havlov text Audience (1975) mal už premiéru vo viedenskom Burgtheater, ktoré v nasledujúcich rokoch pravidelne uvádzalo Havlove drámy (Vernisáž, Horský hotel, Protest, Largo desolato, Pokoušení) a kde v tom čase pôsobili aj Pavel Kohout a Pavel Landovský. Spomenúť treba aj brilantný text hry Žebrácká opera (1972), ktorú uviedlo v roku 1975 Divadlo na tahu Horní Počernice a v ru 1991 ju sfilmoval režisér Jiří Menzel. Posledná hra, ktorú Havlovi, ako českému disidentovi, uviedli pred Zamatovou revolúciou, Asanace , mala premiéru v divadle Schauspielhaus – Kleineshaus Curych v roku 1989. Havel ešte pred prelomovými udalosťami napísal jeden titul - Zítra to spustíme, zaujímavú meditáciu, ktorá vznikla na objednávku brnenského Divadla na provázku a neskôr ju pre televíziu adaptoval režisér Viktor Polesný.
Odchádzanie
Václav Havel sa k dramatickej tvorbe vrátil hrou Odcházení (premiéra v roku 2008). Záujem o jej inscenovanie okamžite prejavili divadlá po celom svete. Hra bola ešte pred svojim prvým uvedením preložená do 15 jazykov. Okrem európskych a amerických divadiel ju inscenovalo dokonca aj divadlo v Istanbule. Havel sa vrátil k textu, ktorý začal písať ešte v 80. rokoch. „Odchádzanie som začal písať v roku 1989, pred revolúciou. Potom som na hru nemyslel, domnievajúc sa, že nové zážitky ju odsunú celkom mimo toho, čo ma zaujíma. Ale po rokoch sa ukázal opak: nové skúsenosti ma k tomu námetu nielen vrátili, ale všelijako ho obohatili,“ uviedol Havel. Komunistov vystriedali ponovembroví politici a Havel aj tu potvrdil svoje majstrovstvo v sebareflexii a sebairónii, ktorá bola prítomná v jeho predchádzajúcej tvorbe. Nevzdal sa ani odkazov k absurdnej dráme, ktorá mu opäť poslúžila ako ten správny formálny kľúč na vyjadrenie aktuálneho diania. Po rôznych peripetiách malo Odcházení napokon premiéru v divadle Archa, kde režisér David Radok obsadil do hlavnej úlohy Jana Třísku. Na Slovensku mala hra, pod názvom Odchádzanie, premiéru v SND a bol to nielen návrat Václava Havla k divadlu, ale aj návrat slovenskej prvej scény k tomuto autorovi po 40 rokoch. Réžie sa ujal Peter Mikulík, ktorý už v 60. rokoch úspešne inscenoval Havlove hry. „V Odchádzaní účinkovali niektorí herci, ktorí hrali v predošlých hrách a zostal aj pán režisér Mikulík, priateľ. Tak to bol trošku návrat do dôb, kedy sme boli mladí a drzí," povedal po bratislavskej premiére Havel. I keď ide o text, ktorý začal vznikať ešte počas bývalého politického režimu, hra je zarážajúco aktuálna. Autor ani nemusel príliš meniť rétoriku postáv. Jazyk zložený z fráz ako účinný nástroj moci funguje spoľahlivo v každom režime. Aj demokratickom. V Odchádzaní dramatik potvrdil svoju schopnosť veci presne pomenovať a ironicky ich glosovať. Havel už v dobe prvých uvedení hry uvažoval o novej hre Sanatorium, ktorá mala, okrem iného, hovoriť o strate domova a potrebe človeka zapustiť niekde korene. Václav Havel si napokon splnil aj svoj filmársky sen a sám nakrútil filmovú adaptáciu svojej poslednej hry.
Autor: Zdroj: (jar)
