republiky. Václav Havel vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spojenej s českým kultúrnym a politickým dianím dvadsiatych až štyridsiatych rokov. Tento fakt sa stal dôvodom, prečo mu komunistická moc po ukončení povinnej školskej dochádzky v roku 1951 nedovolila ďalej študovať. V prvej polovici päťdesiatych rokov preto mladý Václav Havel začal študovať štvorročný učebný odbor chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium (ukončil ho v roku 1954). Z kádrových dôvodov nebol neskôr prijatý ani na žiadnu z vysokých škôl humanitného zamerania, a preto sa rozhodol študovať na škole technického smeru. Ekonomickú fakultu Českého vysokého učení technického ale po dvoch rokoch opustil. Po návrate z dvojročnej vojenskej základnej služby pracoval ako javiskový technik, najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. V rokoch 1962 až 1966 študoval diaľkovo dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a štúdium zakončil komentárom k hre "Eduard", ktorý sa neskôr stal základom hry "Sťažená možnosť sústredenia".
V roku 1956 sa zoznámil s Oľgou Šplíchalovou a aj keď obaja pochádzali z odlišného rodinného prostredia, čoskoro sa veľmi zblížili. Po osemročnej známosti sa v roku 1964 vzali, a od tej doby sprevádzala Oľga Havlová svojho manžela najťažšími životnými skúškami. Václav Havel o nej neskôr často hovoril ako o svoje nenahraditeľné životnej opore.
Od svojich dvadsiatich rokov publikoval Václav Havel štúdie a články v rôznych literárnych a divadelných periodikách. V Divadle Na zábradlí uviedli jeho prvé divadelné texty, medzi ktorými mala zásadné miesto hra "Zahradní slavnost" (1963). Toto predstavenie sa stalo výraznou súčasťou obrodnej tendencie v československej spoločnosti šesťdesiatych rokov. V roku 1968 sa Václav Havel angažoval nielen ako autor ďalších divadelných hier "Upovedomenie" (1965), "Sťažená možnosť sústredenia" (1968), ale tiež ako predseda Klubu nezávislých spisovateľov a člen Klubu angažovaných nestraníkov. Od roku 1965 pôsobil v nemarxistickom mesačníku Tvár.
Po potlačení Pražskej jari vpádom vojsk Varšavskej zmluvy vystupoval Václav Havel proti politickej represii, príznačnej pre roky komunistickej normalizácie. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom upozornil na nahromadené rozpory v československej spoločnosti. Vyvrcholením jeho činnosti však bolo v januári 1977 publikovanie Charty 77, textu, ktorý prepožičal názov i charakter hnutiu protestujúcej časti československých občanov. Václav Havel bol jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy a jedným z jej prvých troch hovorcov. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Za svoje občianske postoje bol celkom trikrát uväznený a vo väzení strávil takmer päť
V druhej polovici osemdesiatych rokov, v čase nadväzovania dialógu medzi Sovietskym zväzom a západnými demokraciami, bol aj v československej spoločnosti zrejmý nárast otvorenej nespokojnosti s vedením štátu. Občania boli stále menej ochotní prijímať represívnu politiku komunistického režimu, a zatiaľ čo Chartu 77 podpísalo pôvodne len niekoľko stoviek ľudí, k petícii Niekoľko viet, ktorej spoluautorom bol aj Václav Havel, sa v roku 1989 už prihlásili desaťtisíce
Začiatkom spoločenských zmien sa stala pokojná manifestácia študentov 17. novembra 1989, na výročie dňa uzatvorenia českých vysokých škôl nacistami, ktorú komunistický režim tvrdo potlačil policajným zásahom na Národnej triede v Prahe. Do čela následného občianskeho vystúpenia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v Činohernom klube 19. novembra vzniklo Občianske fórum, na ktorého pôde sa zjednotili jednotlivci aj skupiny, ktorí sa usilovali o zásadné politické zmeny v Československu. Václav Havel sa od začiatku stal jeho vedúcim predstaviteľom. Spoločenský pohyb potom vyvrcholil 29. decembra 1989, kedy bol Václav Havel ako kandidát Občianskeho fóra zvolený Federálnym zhromaždením za československého prezidenta. Vo svojej inauguračnej reči prisľúbil priviesť krajinu k slobodným voľbám, čo v lete 1990 splnil. Druhýkrát zvolilo Václava Havla do funkcie prezidenta novej Federálne zhromaždenie 5. júla 1990.
Václav Havel si svojimi postojmi v rokoch totality získal postavenie uznávanej morálnej autority. Hĺbkou názorov na problémy súdobej civilizácie a premyslenosťou ich formulácií sa stal aj v novej ústavnej funkcii rešpektovanou osobnosťou, medzi politikmi ojedinelou.
Počas druhého funkčného obdobia v úrade prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky však narastali rozpory medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce štátoprávne usporiadanie. Václav Havel bol jednoznačným zástancom spoločného federatívneho štátu Čechov a Slovákov a v tomto smere uplatňoval i svoj politický vplyv. Po júnových parlamentných voľbách v roku 1992 sa ale rozhodujúce politické sily v spoločnosti už nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe federácie a rozpory českých a slovenských politikov sa stali hlavným dôvodom, že pri voľbe prezidenta 3. júla 1992 už Václav Havel dostatok poslaneckých hlasov nezískal. Podľa zákona ešte dočasne zostával prezidentom i po tejto neúspešnej voľbe. Z funkcie prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky odstúpil 20. júla 1992 s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike spôsobom, ktorý by bol v súlade s jeho založením, presvedčením a svedomím.
Po opustení úradu odišiel Václav Havel na niekoľko mesiacov z verejného života. V polovici novembra 1992, v čase politického smerovania k samostatnému slovenskému štátu, potvrdil, že sa chce uchádzať o funkciu prezidenta Českej republiky. Oficiálny návrh jeho kandidatúry podali 18. januára 1993 štyri poslanecké kluby vládnej koalície. Dňa 26. januára 1993 zvolila česká Poslanecká snemovňa Václava Havla prvým prezidentom samostatnej Českej republiky.
Oľga Havlová sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných založila v roku 1990 Výbor dobrej vôle, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V januári 1996 však po ťažkej chorobe zomrela.
Koniec roka 1996 priniesol Václavovi Havlovi ešte jednu ťažkú životnú skúšku - nádorové ochorenie pľúc. Počiatočné štádium nálezu a radikálny lekársky zákrok však rozhodli o úspešnom liečení. Oporou v zložitej životnej situácii sa mu stala jeho priateľka herečka Dagmar Veškrnová, s ktorou sa český prezident oženil krátko po prepustení z nemocnice v januári 1997. V ťažkej vnútropolitickej situácii ho 20. januára 1998 opätovne obe komory Parlamentu Českej republiky zvolili za prezidenta republiky.
Za svoje literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv, dostal Václav Havel rad štátnych vyznamenaní, medzinárodných cien a čestných doktorátov.
Prezidentský mandát vypršal Václavovi Havlovi 2. februára 2003.
Autor: Zdroj: SITA
