Keď pred pár týždňami vyšli knižne Expedície Júliusa Satinského, mnohí zaplesali, že vyriešili starosť s darčekom pod stromček. Za literárnou pozostalosťou známeho herca, komika, dramatika a spisovateľa z legendárnej dvojice L+S stojí jeho dcéra LUCIA SATINSKÁ.
Hoci na jazyk a literatúru sa zameriava skôr vedecky, pri debate vás zabaví, nakazí nadšením aj nabije energiou. Porozprávala nám, ako to s jej spojením na tata stále funguje, ako si naňho doma spomínajú a ako sa vybrala vlastnou cestou.
Poďme najprv na vianočnú tému, bez nej to teraz nejde. S kým budete tráviť sviatky?
Určite s mamou, bratom Jankom a ešte s niekým z rodiny. V Druhý sviatok vianočný má moja mama narodeniny, to sa zíde širšia rodina, príde teta, sesternica, moja nová sestra Júlia.
Stále s ňou dobre vychádzate?
Ona je super bonus od života. Sme dosť rozdielne, ale dobre sa dopĺňame. Júlia sa venuje marketingu, vyzná sa v móde, v trendoch, zároveň je praktická. Ja som zase tá „vedkyňa a literátka“. Vždy sa máme o čom rozprávať.
Ako teraz trávite Vianoce?
Odjakživa sme ich mali veľmi ritualizované. Dodnes tie rituály dodržujeme a vždy sa na ne veľmi tešíme. Takže: ako vyzerá náš Štedrý deň? Ráno sa ide na cintoríny. Najprv sa chodilo len na hroby starým rodičom, teda maminým rodičom do krematória. Tatovi rodičia sú pochovaní vo Veľkom Bieli, tam na Vianoce nechodievame. Odkedy zomrel tato, už aj jemu chodíme zapáliť sviečky na Ondrejský cintorín.
Po návšteve cintorína prídeme domov a obedujeme koláče. Potom sa chystá to všetko ostatné na večeru. Hlavný bod programu dňa tvorí podvečerná vianočná prechádzka pred štedrou večerou. Keď sme boli malí, fungovalo to tak, že kým Ježiško priniesol darčeky, išli sme na prechádzku s tatom.
Robili sme to, aj keď sme už boli väčší, a chodievame aj teraz, bez tata. Máme presný okruh. Od Dunajskej cez Lazaretskú na jakubák, potom ešte ďalej po Dobrovičovej k Hviezdoslavovmu námestiu a naspäť na Dunajskú.
V detstve si Lucia s Jankom popularitu svojho otca neuvedomovali. Mali doma svojho tata a ostatné ich veľmi nezaujímalo
Len sa tak prechádzate?
Kdeže, máme dôležitú misiu. Počítame stromčeky v oknách. Na začiatku si musíme všetci tipnúť, koľko stromčekov napočítame. A potom niekto vyhrá. Už máme vyvinuté veľké stratégie, ako túto súťaž vyhrať. Tipuje aj mama, ktorá na prechádzku nejde, lebo vypráža kapra.
Kto najčastejšie vyhráva?
Mám taký pocit, že mama. Napriek tomu, že s nami nechodí. Môžem prezradiť, že v našom okruhu býva rozsvietených priemerne šesťdesiat až osemdesiat stromčekov. Inak, my nemáme veľmi pôstnu večeru. Začína sa to síce oplátkami s cesnakom a medom a kapustnicou bez klobásy, ale ďalej to pokračuje klobásou bez kapustnice.
Moja stará mama zo Spiša, mamina mama, vždy hovorila, že do kapustnice musia ísť minimálne tri druhy klobásy. To dodržiavame. Musíme vždy z každej ochutnať a potom vyhodnocujeme, ktorá je v daný rok najlepšia. Nakoniec ešte prichádza klasika, ryba s dvoma druhmi šalátu – octovým a majonézovým.
Potom už nevládzeme nič. Na rozdiel od mnohých slovenských rodín nepozeráme ani televíziu. Po celé sviatky vôbec nezapíname televízor. Niežeby sme mali takúto zásadu, ale nechýba nám to.
A pritom váš tato sa tam cez Vianoce dosť objavuje.
Veď práve. A predstavte si, ja som film S tebou ma baví svet videla prvýkrát až ako dospelá, a ani nie doma, ale v Anglicku, kde som bola na ročnom pobyte a mama tam priniesla ako darček dévedéčko s týmto filmom.
Páčil sa vám?
Pre mňa to nie je kultový film. Ale uvedomila som si, že režisérka Marie Poledňáková ušila tú rolu tatovi úplne na mieru. Jeho vzťah k deťom, vlastným aj cudzím, jeho spôsob vytvárania detského sveta, bol presne taký.
V jednom rozhovore ste spomínali, že vždy pred Vianocami sa vaši rodičia viac rozprávali po maďarsky a nerozumeli ste im. Hnevalo vás to?
My sme jedna z tých rodín, kde maďarčina bola „titkos nyelv“, čiže tajný jazyk. Keď chceli, aby sme nerozumeli, prepli na maďarčinu.
V prípade zatajovania darčekov je to veľká výhoda, nie?
To áno, ale na druhej strane je to strašná škoda, lebo rodičia namiesto toho, aby ten jazyk naučili svoje deti, si ho nechajú pre seba ako niečo tajné. Asi toto ma nakoniec vyprovokovalo, aby som sa ako pätnásťročná gymnazistka začala učiť po maďarsky.
Aj sa vám podarilo zdolať ho? Hovorí sa, že naučiť sa po maďarsky je minimálne také ťažké ako po slovensky.
Myslím, že sa mi to podarilo. Žiadny jazyk nie je nezvládnuteľný, ak má človek dostatočnú motiváciu. Najlepší spôsob je samozrejme intenzívny kontakt v danom prostredí.
Uvedomila som si, že ak počas vysokej školy nepôjdem na rok do Maďarska, tak sa možno po maďarsky nikdy nenaučím tak dobre, aby som v tom jazyku mohla čítať, pozerať filmy a tak. Turistickú znalosť možno zvládnuť aj na obyčajných kurzoch.
Ktovie, ako budete tajiť darčeky vy, keď budete mať svoje deti. Aké bolo vaše detstvo?
Tato dával nám, deťom, veľkú slobodu a bral nás ako rovnocenné bytosti. Vlastne obaja naši rodičia boli takí – akoby nemali rozdelené, o čom sa treba rozprávať s dospelými a o čom s deťmi. Od malička sa pri našom stole hovorilo o všetkom vrátane politiky.
A myslím, že nám to prospelo, netreba deti oddeľovať od sveta dospelých. Občas z toho vznikali aj kuriózne situácie. Napríklad brat Janko, sediac na nočníku vo Veľkých Levároch na našej chalupe, povedal ako dvojročný jednu zo svojich prvých viet: ‚Totalita je totalitná.‘ Netuším, kde to nabral.
Mikulášska úderka rodiny Satinských
Denníkové zápisky pod názvom Expedície, to je už tretia kniha, ktorá vyšla po smrti Júliusa Satinského. Čo vás motivovalo venovať sa literárnej pozostalosti svojho otca?
Vždy som bola typ, ktorý sa rád hrabal v písomnostiach. To sme s tatom mali spoločné, často sme sedávali spolu v našej knižnici a on mi ukazoval, čo tam má. Rozprávali sme sa o knihách, ktoré čítal, ale mal tam aj poličky s vlastnými písomnosťami, scenármi, denníkmi.
Vedela som, čo tam je, zo žartu nám hovorieval – tu sú písomnosti, vďaka ktorým raz zbohatnete. Po jeho smrti som to postupne všetko katalogizovala. Počas štúdia na Filozofickej fakulte som mala aj výberové semináre o editovaní a vydávaní textov, takže som si mohla hneď odskúšať teóriu v praxi. Samozrejme, dám si poradiť aj redaktormi z vydavateľstva.
Svojím spôsobom kráčate v otcových šľapajach. Herectvo vás nelákalo?
Nikdy som ho nechcela študovať, veď to by ma s otcom ľudia stále porovnávali. Ísť študovať literatúru bol pre mňa kompromis, ako sa nevzdať vášne k slovu, príbehu.
Sú pre vás otcove texty objavom?
V otcovej pozostalosti som našla úžasné veci. Myslím, že by bola škoda sa o ne nepodeliť. Expedície boli pre mňa naozaj objavom, nový rozmer môjho otca.
Všetky výlety, o ktorých sa v knihe píše, uskutočnil ešte pred vaším narodením. Čo vám vlastne tie texty povedali?
Veľmi ma prekvapilo, že všetko o jeho cestách je pravda. Lebo keď sme boli malí, vždy nám hovoril, že deti moje, za mladi som prešiel pešo celé Slovensko, ale my sme mu neverili, lebo on si veľmi často vymýšľal. A zrazu sa zistilo, že naozaj – náš otec prešiel stovky kilometrov pešo s batohom. Potvrdilo sa mi aj to, že tato bol verný svojmu heslu: ‚Pozorovanie je čin.‘
Bol mimoriadne úctivým pozorovateľom Slovenska, prírody, ľudí. Veľmi sa mi páči, že to jeho chodenie po horách nemalo len športový charakter, ale najmä kultúrny. Tato hovorí najmä o ľuďoch, ktorých na cestách stretáva. Je to taká mozaika Slovenska z obdobia sedemdesiatych rokov minulého storočia, o ktorých bežne počúvame skôr v duchu industrializácie a normalizácie. Tatove denníky sú iné Slovensko.
Počítal podľa vás s tým, že raz vyjdú knižne?
Myslím, že áno. On už aj počas tých ciest písal rôznym ľuďom. A zistili sme, že niektoré listy sú dosť podobné tým, čo stojí v denníku. On sa proste rád delil takouto formou o svoje zážitky.
Čo na vydanie hovorí vaša mama?
Keď tato chodil po Slovensku, mal ešte svoju prvú ženu, ktorá potom zomrela, takže sú to časy pred mojou mamou. Súkromie v textoch tato nerieši, sú to jednoducho trampské potulky s kamarátmi.
Lucia s bratom Jankom, mamou Vierou a Ivetou Malachovskou na slávnostnom večierku vydavateľstva Ikar v roku 2006. Foto - Peter Procházka
Zvažovali ste, či niečo netreba cenzurovať?
Stáli sme, samozrejme, aj pred takouto otázkou, ale texty sú nakoniec úplne necenzurované. Neviem, čo by v nich menil, keby ich chcel vydať sám. My sme sa nakoniec rozhodli nechať všetko v pôvodnej podobe. Napríklad aj to, ako sa priznáva k tomu, že je unavený, smädný, hladný, že ho bolia nohy.
Takéhoto Satinského sme nepoznali. Na druhej strane, nemožno sa tomu čudovať, veď sa niekedy ocitol naozaj v náročných, až v hraničných situáciách. Keď musel šliapať dva dni v daždi. Alebo počas expedície v Alpách, keď šiel cez ľadové polia. Tam bol naozaj v ohrození života.
Čo vy a turistika?
Jedno-dvojdňové túry ešte ako-tak zvládnem. Ale aby som chodila po horách celé týždne, to nie. Som radšej, že tato to všetko prešiel, že to, čo zaznamenal, zostalo zachované a ja si to môžem teraz prečítať bez toho, aby som sa musela vydať na takú cestu. (Smiech.)
Knižka je mimoriadne pekne urobená. Ako ste dospeli k výsledku?
Tvorcami grafickej podoby knihy je štúdio Pergamen v Trnave. Ale treba povedať, že ich stvárnenie vychádza veľmi verne z tatovho pôvodného denníka.
Minulý rok ste doštudovali na Karlovej univerzite v Prahe slovenčinu, angličtinu a komparatistiku. Ako pokračujete ďalej?
Teraz pracujem v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra v Bratislave, som doktorandka na oddelení súčasného jazyka, kde sa pripravuje veľký výskum jazykovej situácie a jazykovej politiky v európskom kontexte.
November 2011 – s Tomášom Janovicom, krstným otcom knihy Expedície Júliusa Satinského, v pozadí brat Janko. Foto - Peter Procházka
To znie zaujímavo. Čomu konkrétne sa venujete?
Venujem sa jazyku Bratislavy. Už diplomovku som písala o trojjazyčnej Bratislave. Z istého pohľadu je to vlastne tiež nadviazanie na moju rodinnú tradíciu. Ako vieme, kedysi bola Bratislava trojjazyčná, slovensko-maďarsko-nemecká. Ale môžeme brať do úvahy viac jazykov, lebo tu žila aj čeština a jidiš.
Chystám sa skúmať, ako a či vôbec je Bratislava viacjazyčná dnes, či existuje niečo ako bratislavská reč, alebo napríklad petržalčina, ako tu fungujú jazykové menšiny. Nielen maďarská, ale napríklad aj vietnamská a iné. Ako žijú a rozprávajú.
Stále sa krútite okolo Dunaja: ste z Dunajskej ulice, vaša druhá diplomová práca bola o Dunaji v literatúre, čiže sa stále venujete jeho fenoménu. Ako ho máte v krvi?
Dunaj je moja osudová rieka. Fascinuje ma nielen história Dunaja, ale aj jeho urbánna súčasnosť. Už len keď porovnáme Bratislavu a Budapešť, je tu paralela, že nové Národné divadlo sme si postavili aj my, aj Maďari pri Dunaji, trochu ďalej od centra. A rovnako v oboch mestách zároveň vznikli nové štvrte.
Žiaľ alebo nie?
Podstatné je, že máme na výber a môžeme hoci aj sedieť len tak na tráve na brehu Dunaja. Nemusíme len nakupovať.
Veľa ľudí má dnes pocit, že stará Bratislava umrela. A že k nej nemajú vzťah. Čo si o tom myslíte?
Stará Bratislava možno zomrela, môžeme za ňou smútiť, pociťovať nostalgiu. Ale myslím si, že Bratislava zároveň prežila aj niekoľko znovuzrodení vrátane socialistického. Aj po roku 1989 sa znovuzrodila, i keď takým trochu šanghajským spôsobom. Dôležité je, aby si Bratislavčania, a nielen tí starí, ale aj tí, čo sa narodili neskôr, alebo sem prišli žiť, našli k nej opäť vzťah, aby to bolo naozaj ich mesto.
Napríklad aj Petržalka je podľa mňa úžasný fenomén, veď už má vyše tridsať rokov a je domovom mnohých ľudí, má svoje kultúrne špecifiká, ktoré môžu byť všelijako zaujímavé. Netreba sa na ňu pozerať ako na hnusnú betónovú džungľu, je to druhý breh Dunaja, súčasť modernej Bratislavy.
Úžasné je, že paralelne s aktivitami všelijakých developerov vznikajú v Bratislave kultúrne centrá, obnovujú sa kiná, fungujú rôzne občianske iniciatívy. Bratislava nie je len miesto, kam človek musí prísť proti svojej vôli, aby mohol lepšie zarobiť.
Lucia a spolužiaci hungarológie z rôznych kútov sveta na budapeštianskom Inštitúte Bálinta Balassiho. Foto - Peter Procházka
Vráťme sa k vašej rodine. Vnímali ste ako deti popularitu svojho otca?
My sme si vôbec neuvedomovali, že náš otec je slávny. To sme zistili, až keď nám to v škole hovorili ostatné deti, ktoré ho poznali, alebo ho ľudia spoznávali na ulici. Nemali sme veľmi kontakty s jeho prácou, občas sme išli do divadla, ale nečítali sme jeho texty ani televízne relácie s ním a Milanom Lasicom sme nesledovali.
My sme mali doma nášho tata a ostatné nás nezaujímalo. Skôr sme občas žiarlili na tú jeho prácu. To, čo sme registrovali, boli besedy, na ktoré chodil tato medzi žiakov stredných škôl alebo do kultúrnych domov po Slovensku. Hovoril tomu, že chodí ‚vychovávať ľud‘. Viem, že takýto kontakt s ľuďmi mal veľmi rád. Síce sa mu v roku 1989 splnil veľký sen, ale od začiatku si uvedomoval, že nie sme v cieli, že budovanie demokracie chce dlhý čas. Snažil sa prispievať k tomu, aby ľudia na Slovensku o tom rozmýšľali.
Pamätám si, že už takmer pred smrťou sa dosť intenzívne zaangažoval do politickej kampane. My s bratom sme vtedy ešte nemohli voliť, takže sme sa o to ani veľmi nezaujímali. Len sme vnímali jeho vôľu nejako sa angažovať. A nenechať veci len tak. To je to, čo sa nás výraznejšie dotýkalo. A okrem toho tatovo hlásanie, že na našej ulici je sloboda. Bol ochotný ju vysvetľovať, presadzovať.
Podpísal Antichartu. Ako ste sa k tomu postavili?
K tomu sa neviem vyjadriť. V roku 1989 som mala tri roky. Neviem, aké to bolo žiť za komunizmu.
Je starostlivosť o otcovu literárnu pozostalosť to, čo ste túžili robiť?
Asi áno, vnímam to ako svoje poslanie. Je to tatov odkaz. Kto to má robiť, ak nie najbližšia rodina? Môj brat je zameraný viac technicky, ja zase humanitne, takže je to pre mňa úplne prirodzené. Okrem toho je to výzva aj radosť, knihy pripravujem vo svojom voľnom čase, v lete, namiesto brigády, keď mám prázdniny a podobne.
Teším sa, že to môžem robiť. Tesne po jeho smrti to bolo síce aj v škole veľmi ťažké, ale postupne, od maturity, je to lepšie a lepšie. Stále sa rada ponáram do štúdia.
Foto: Vladimír Šimíček - SME
Škola vás nikdy neznechutila?
Boli učitelia, ktorí ma sklamali, ale tým som sa snažila vyhýbať. Verím tomu, že človek si vzdelanie ovplyvňuje sám. Študenti si môžu veľa odovzdať aj sami medzi sebou. A niekedy je oveľa obohacujúcejšie sedieť s niekým v krčme a rozprávať sa o školských témach, ako sedieť v lavici a počúvať prednášku.
Úplne najlepšie je, keď vás prednáška tak vyprovokuje, že si musíte ísť sadnúť do krčmy alebo do kaviarne a ešte ju ďalej rozoberať.
Ako dnes žijete s menom Satinská?
Keď tato zomrel, ako pubertiačka som sa práve hľadala, vtedy mi moje priezvisko veľmi prekážalo. Dosť som sa obávala, aby ľudia nevideli len dcéru Satinského, ale aj mňa, Luciu. A tiež som sa bála, že ak dosiahnem nejaké úspechy, vždy si to budú spájať s ním.
Možno aj preto som išla študovať do Prahy. Tam to meno neevokuje hneď herca, v Česku si asi myslia, že Satinských je na Slovensku veľa. Doma, keď vytiahnem ISIC kartu, hneď sa ma pýtajú – a nie ste vy náhodou dcéra Jula Satinského? Tých päť rokov v Prahe mi veľmi pomohlo nájsť sa.
Zároveň som sa k otcovi veľmi priblížila práve cez literárnu pozostalosť, s ktorou som pracovala. Dnes som hrdá, že som jeho dcéra, ale určite sa jeho menom nechcem oháňať. Chcem byť na svojej ceste samostatná.
Vyšpekulovali ste si ju šalamúnsky. Skúšate aj vy sama písať niečo iné než vedecké práce?
Na to sa zatiaľ necítim zrelá. Ale kto by nechcel napísať veľký stredoeurópsky román! Možno o tridsať rokov... Vedecké texty však tiež netreba podceňovať. Môžu byť vzrušujúcim čítaním.
