Martinská inscenácia Oidipa zaujme, škoda len, že tvorcovia nedôverovali Sofoklovi úplne.
Recenzia/Divadlo
Sofokles - Oidipus
Slovenské komorné divadlo Martin
Réžia: Roman Polák,
Dramaturgia a hudba: Róbert Mankovecký,
Scéna: Pavel Borák,
Kostýmy: Eva Farkašová, Choreografia: Stanislava Vlčeková
Účinkujú: Marek Geišberg, Eva Gašparová, Dano Heriban, Ján Kožuch, Michal Gazdík a ďalší
Premiéra: 16. decembra
Inscenovanie dramatických textov z obdobia antického Grécka nebýva na Slovensku celkom bežnou záležitosťou. V našej divadelnej kultúre totiž dominuje realistické vnímanie divadla. Namiesto monumentálnych príbehov sú nášmu divadlu bližšie intímnejšie, pred palácmi uprednostňujeme dedinské domčeky.
Aj preto sa jedna zo svetovo najčastejšie uvádzaných tragédií – Sofoklov Oidipus – dočkala v roku 2011 na Slovensku ešte len štvrtého uvedenia (vôbec prvého mimo Bratislavy).
Princípy antickej drámy
Režisér Roman Polák text starý viac než 2400 rokov neaktualizuje. Naopak, využíva viac princípov charakteristických pre divadlo antického Grécka.
Najvýraznejšie vo výtvarnej zložke. Bohyňu osudu Ananké reprezentuje veľká figurína, ktorá v úvodnom a záverečnom výstupe „priletí z nebies“ (princíp deus ex machina), herci majú na nohách koturny (zvýšené drevené podrážky/sandále) a na tvárach masky, z priečelia kráľovského paláca, ktorý je jediným scénografickým prvkom, sa vysúva ekkykléma (vysúvacia platňa).
Živú hudbu k inscenácii navyše tvoria hudobníci pomocou historických hudobných nástrojov, resp. ich replík.
Inscenačný tím však rozhodne nevytvoril muzeálnu repliku. Rozhodol sa len ponechať ťažisko inscenácie na textovej zložke. Nesnaží sa zvýrazniť jednu konkrétnu líniu príbehu a následne ju aplikovať na jav charakteristický pre súčasnú spoločnosť, ale necháva na divákovi, aby hľadal konotácie so svetom, v ktorom žije.
Dve možnosti
Vzhľadom na ojedinelosť antickej dramatiky na našich javiskách však diváka dokáže upútať heroickosť, tragika či fatalita obsiahnutá už v textovej predlohe.
Je tak na každom divákovi, či bude Oidipov príbeh vnímať ako pohnutý príbeh jednotlivca, ktorého cesta do pekla bola dláždená (nielen jeho) dobrými úmyslami, alebo vládcu, čo síce býva v honosnom paláci, no pred bohmi je človek ako každý iný, a preto svoj osud zmeniť nemôže.
Zbytočná replika
Ak sa však už tvorcovia rozhodli pri tvorbe inscenácie vychádzať z princípov antického divadla, je škoda, že Sofoklovi nedôverovali úplne. Príkladom môže byť časť textu dopísaná v záverečnom monológu Ananké, keď už na scéne zostávajú len bábky reprezentujúce deti, ktoré Oidipus (Marek Geišberg) splodil so svojou matkou Jokastou (Eva Gašparová).
Plytká, zbytočne opisná a dovysvetľujúca je replika „to je už však iný príbeh“. V kontexte veršovanej antickej tragédie pôsobí rušivo a doslova reže uši.
Na hereckých výkonoch badať, že herci si ešte celkom nezvykli na koturny, no hlavne masky. Inscenácia tak ponúka viacerá silné miesta, zároveň však aj množstvo slabších, kde je evidentná ich snaha hercov psychologizovať a využívať mimiku tváre, hoci tú pre masky nevidno.
Martinský Oidipus určite divákov v mnohom zaujme. Na to, aby bol skutočným divadelným zážitkom, mu však chýba prepracovanejšia aplikácia režijnej koncepcie na text.
Autor: Miro Zwiefelhofer
