„Viem, že to nesmie trvať pridlho, lebo inak sa zázrak zruší, zjavenie sa rozplynie,... bude to naozaj len skok a kuk,“ píše Martin Bútora v texte Skok a kuk, podľa ktorej je pomenovaná kniha jedenástich poviedok (vyd. Slovart). Už prv vyšli v časopisoch alebo knihách Ľahkým perom (1987), Posolené v Ázii (1990), tri poviedky boli vydané pod pseudonymom a Skok a kuk po samizdate vyšiel aj v knižnej edícii Fragment K v roku 1990.
Písanie pod cudzím menom a vydávanie samizdatov v čase normalizácie je motívom i v tejto knihe. Prózy sú štylisticky elegantné, slušné a distingvované aj vtedy, keď líčia hrubosti, odvážne, úvahové a vážne, s obdivuhodnou slovnou zásobou a jemnými, zaujímavými metaforami. Je v nich vhodne prepojená filozofia, literatúra, politické udalosti a život šesťdesiatych rokov, čas obrodného procesu a normalizačné roky, no aj obdobie po Novembri 1989.
Aj statika vytvára napätie
Niektoré texty majú znaky reportáže, eseje, sú v nich listy, citácie aj odborný štýl, autor však dokázal zladiť dokumentárnosť s umeleckosťou pomocou rozprávača a použitím impresií, ktoré kontrastujú so smutnou skutočnosťou. Výborné pozorovania spôsobujú, že i statický opis vytvára napätie.
Zmyslové vnímanie navodzuje personálnemu rozprávačovi veľa obdivuhodných asociácií a reflexií. Vševediaci rozprávač zachytí naraz rôzne prostredia, časy, povrch i vnútro, detail i celok, „zábery“ sa menia rýchlo, sen prechádza do snovej skutočnosti, podvedomie objavuje i patogénne prejavy.
Rozprávač umožňuje využiť aj mlčanie ako spôsob komunikácie, čo je pre čitateľa zaujímavé najmä tam, kde dochádza k vyzývaniu čitateľa, aby svedčil. Princíp personifikácie dodáva štýlu krásu a šťavnatosť.
Kráľ je nahý
V knihe sú texty príbehové i texty filozoficko-reflexívne. Dejové napätie je v Bútorových prózach vytvorené zväčša vzťahmi medzi najbližšími a prienikom do psychiky jednotlivca v časoch pohnutých dejinných udalostí. Autorovi sa podarilo vykresliť odraz chaosu doby v psychike človeka, najmä dieťaťa, ktoré nevedome odhaľuje, že kráľ je nahý. Problematizácia a rozpad vzťahov, lojalita k moci, dvojtvárnosť, národná a etnická nevraživosť, malosť ľudí, stratené existencie a premárnené životy i neskorá ľútosť – to sú znaky nedávnej histórie.
Vyplývajú z postáv – ich gestá, mimika, pohyb, reč majú svoju funkciu, od každej postavy a situácie sa odvíja príbeh, zvyčajne bežný, ktorý prináša akoby len mimochodom informáciu o dobe. Autor ju jemnou iróniou a skrytým situačným humorom odľahčuje, v skutočnosti však ide o jej nepriamu charakteristiku aj s kurióznymi príbehmi.
Otvorené osudy
Osudy postáv necháva spravidla otvorené, čo vyvoláva napätie, k niektorým sa po čase vracia, prenikavo uvažuje o svedomí tých, ktorí sa dali v dejinách do služieb zla, ale väčšinou si volí také, ktoré vedia zlu a pokušeniam odolávať a morálne víťazia. Sú to najmä tí, ktorí s istou nostalgiou pristupujú k hodnoteniu svojej pozície vysokoškolákov zo 60. a 70. rokov, keď sa stretli s americkým básnikom Ginsbergom, ale videli i zbitú Zoru Jesenskú. V knihe je motív prehrabávania sa vo veciach, v drobnostiach, ktoré pripomínajú udalosti, ľudí, vzťahy z minulosti a sú dokumentom času.
Bútorovi sa spájaním nízkeho s vysokým podarila úspešná sonda do svedomia ľudí v čase obrodného procesu i v čase totality. Dialógov v prózach nie je veľa, prevládajú vnútorné monológy, do ktorých sa mu vošli zaujímavé motívy a reflexie: o slobode jednotlivca a slobode národa, o pamäti historickej i osobnej.
