Spisovateľ a dramatik Samuel Beckett (13. 4. 1906 – 22. 12. 1989), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1969, patrí k jedným najvýznamnejším autorom 20. storočia a jeho dielo sa stalo základom modernej a absurdnej drámy. Beckett výrazne ovplyvnil vývoj svetového divadla. Írsky rodák sa po rokoch cestovania napokon natrvalo usadil vo Francúzsku a bola to práve francúzska literatúra a kultúrne prostredie, ktoré mali najväčší vplyv na jeho literárny rukopis. Vzorom sa mu stali James Joyce, Dante Alighieri, či Marcel Proust.
Beckettovým prvým literárnym textom bola esej Dante... Bruno... Vico... Joyce (1929), ktorá vznikla na obranu Joycovho diela. Beckettova ranná tvorba sa pohybuje v širokom žánrovom spektre – od esejí, cez romány, až po poéziu. Za autorovo vrcholné (nedramatické) dielo je považovaná voľná trilógia románov Molloy (1951), Malone umiera (1951) a Nepomenovateľný (1953). Beckett napísal väčšinu svojich prvých románov a próz v anglickom jazyku a následne ich sám prekladal do francúzštiny. Naopak dramatické diela písal vo francúzskom jazyku, ktorý mu, podľa jeho vlastných slov, dovoľoval ľahšie písať bez akéhokoľvek štýlu, a potom ich prekladal do angličtiny. Umelecká prekladateľka Michaela Jurovská poukázala vo svojej eseji Očistec podľa Becketta na zaujímavý fakt, že „u nás sa Beckettova jazykovo-kultúrna príslušnosť k Francúzsku, krajine, ktorá sa stala jeho adoptívnou vlasťou, v divadelnej praxi odsúva do úzadia a takmer všetko sa prekladá z angličtiny. Spomeňme Hviščovu sériu štyroch Beckettov v bratislavskom Štúdiu 12 a Divadle a.ha, tri rôzne preklady Konca hry za dva roky – v a.ha, v knižnom výbere a najnovšie v SND, hoci "klasicky dokonalá" hra Fin de partie vznikla pôvodne vo francúzštine, a iné. Tento fakt svedčí prinajmenšom o tendenčnosti a zúženej interpretácii, ale aj o jednosmernej slovenskej "svetovosti".“
Boh a jeho stvoriteľ
Beckettovou dramatickou prvotinou je hra Eleutéria, ktorú napísal ešte v roku 1940. Vyšla však až po jeho smrti, pretože Beckett si jej vydanie neprial. Až o dvanásť rokov neskôr sa Beckett vracia naplno k dramatickej tvorbe, aby v roku 1952 vyšla hra Čakanie na Godota, modelový príklad absurdnej drámy, zásadné a kultové dielo (nielen) 20. storočia. Z Becketta sa stáva uznávaný dramatik. Výraz „čakanie na Godota“ sa stalo frázou, ktorú pozná ja ten, kto hru nikdy nevidel ani ju nečítal. Kto je záhadný Godot? Teoretici aj inscenátori vykonštruovali množstvo, často absurdných variánt, ale Beckett aj tu dávala lakonickú odpoveď – „keby som vedel, kto je Godot, napísal by som to v hre.“ K trojici jeho najvýznamnejších drám patria Koniec hry (1957) a Šťastné dni (1960). Beckett napísal takmer dve desiatky hier. K tým najlepším sa radí napríklad aj herecky náročná monodráma Krappova posledná páska o osamelom mužovi, ktorý počúva magnetofónové pásky s nahrávkami rôznych dôležitých fragmentov zo svojej minulosti. V tejto hre sa Beckett vracia k rodnej angličtine. Zaujímavá je i hra Katastrofa z roku 1982, ktorá sa venuje téme vypočúvania disidentov a Beckett ju napísal špeciálne pre Václava Havla.
Samuel Beckett neinšpiroval svojim dielom iba ďalších autorov (E. Ionesco, H. Pinter, T. Stoppard, V. Havel a ďalší), ale podľa jeho textov komponovali napríklad skladatelia Philip Glass, Morton Feldman a iní. Beckettom sa inšpiroval aj tanečník a choreograf Maguy Marin, ktorý vytvoril mimoriadne úspešné predstavenie MayB.
V roku 1969 získal Beckett Nobelovu cenu za literatúru. Podľa oficiálnej správy Švédskej akadémie autor "ukazuje veľkosť človeka v jeho extrémnej opustenosti". Beckett si cenu neprevzal. Jeho hry naplnené skepsou, nihilizmom, bezvýchodnosťou, fatalizmom, bezútešnosťou, ale aj istou nádejou, odľahčené čiernym humorom, naberajú stále nové významy. Kríza človeka sa prehlbuje a Beckett zostáva nadčasovým autorom. V rôznych krajinách navyše získavali a získavajú Beckettove hry ďalšie (vnútorné) interpretácie. Tak tomu bolo aj v roku 1968, kedy brilantnú inscenáciu hry Čakanie na Godota uviedlo Divadlo na korze. Potom sa už Beckett stal nežiadúcim autorom až do prelomového roku 1989. Aktuálne uvádzajú inscenácie Beckettových hier napríklad bratislavské Divadlo a.ha (2x Beckett – Krappova posledná páska/Stupaje, réžia Martin Hvišč), či Činohra SND (Koniec hry, réžia Rastislav Ballek). Divadelný ústav v spolupráci s VŠMU vydal pred rokom antológiu diela Samuela Becketta, ktorá obsahuje i preklady na Slovensku nie veľmi známych hier, vrátane autorom odmietanej dramatickej prvotiny Eleutéria. Do časti venovanej hrám je zaradených päť kratších hier v nových prekladoch (Katastrofa, Bez slov I, Bez slov II, Skica pre rádio I., Skica pre rádio II.) a tri zásadné Beckettove dramatické texty Čakanie na Godota, Koniec hry a Šťastné dni.
Autor: Zdroj: (jar)
