Život, láska a medovník

Vianočná poviedka denníka SME od Pavla Vilikovského.

ILUSTRÁCIA - MILOŠ KOPTÁK

Muž sedel v kresle, jednu nohu mal spustenú na zem, druhú, vystretú, zodvihol pred seba a obzeral si novú károvanú papuču s hrubým vatovaným futrom. Spoza otvorených dverí kuchyne sa ozýval špľachot vody. Pes, ktorý ležal na koberčeku pri stolíku, pomaly vstal, otriasol sa a privoňal k papuči. Potom sa pozrel na muža a zavrtel chvostom.

Muž potľapkal psa po hlave. „Opýtaj sa jej,“ povedal mu, „prečo musí na Štedrý večer umývať riad. Či by to nepočkalo do zajtra.“ Vyvrátil nohu v členku naľavo, potom napravo a s očami upretými na papuču uvažoval, prečo mužov v jeho veku nazývajú v médiách „starec“. Aj včera v televíznych novinách oznámili, že neznámi mladíci prepadli a zbili šesťdesiatsedemročného starca... nie, moderátorka hovorila dokonca o „starčekovi“. Taká ženská blahosklonnosť sa mu zdala ešte urážlivejšia.

„Povedz mu, Boby,“ povedala žena z kuchyne psovi, „že on riad neumyje, ani zajtra, tak nech sa nestará.“ Keď pes začul svoje meno, rozbehol sa do kuchyne. „Čo to tu má zbytočne zavadzať.“

Psov pôvod bol nejasný, z útulku im ho dali bez rodokmeňa. Najviac – vzrastom, dlhou hnedastou srsťou a ovisnutými ušami – sa podobal na kokeršpaniela. Chválili sa ním, že je inteligentný, akoby to mal po nich. Akoby sa tá vlastnosť v rodine dedila. Pes sa ako väčšina sirôt odplácal svojim adoptívnym rodičom láskou, obom rovnakou, iba tomu, ktorý sa s ním práve podelil o kúsok jedla z taniera, na chvíľočku vrelšou.

„Vidíš, nedojedol,“ povedala žena v kuchyni psovi, „ale nemôžem ti to dať. Zo šalátu by ťa prehnalo, a ryba je samá kosť. Musel sa nachodiť, chudák, kým zohnal takého kostnatého kapra. Po všetkých krčmách.“

Keď už, uvažoval muž, tak senior, to je dôstojný názov. Jedny noviny mali takú rubriku, Rady pre seniorov. Rady nestáli za veľa – k tej najlepšej, že treba včas zomrieť, sa zatiaľ neprepracovali – ale titul sa mu páčil. Senior, to znamená, že všetci mladší sú iba juniori. Na prvú ligu ešte nedorástli.

„Sú sviatky, keby nevedela,“ povedal hlasnejšie, aby ho pes dobre počul aj v kuchyni. „A sviatky sa patrí osláviť.“ Položil nohu na zem k druhej, postavil sa a skúmal, či ho v papučiach netlačí palec. „Na svete je to už raz tak, že kapry majú kosti, jedno, kedy a kde sa kúpia. Keď sa jej nepáči, mohli sme mať filé, mne by stačilo. Ale nie, na Vianoce musí byť kapor, ináč by sa jej ani nerátali. A ja sa môžem aj hodinu paprať s čistením.“

Šum vody zatíchol. Koľko tu už bývame, pomyslel si muž, tridsaťpäť rokov? Kedysi tak nehučala, potrubiu už tiež dochádza dych. Alebo je to reuma? Vo dverách sa zjavila žena a vzápätí aj pes; na okamih zaváhal, pozrel sa na jedného i na druhú, akoby očakával nejaký návrh, a potom sa pobral ku koberčeku. Žena mala čerstvo nakrútené, na koncoch ešte vlhké sivé vlasy a pod kvietkovanou zásterou žiarivú ružovú blúzku. V prsiach jej bola trochu tesná, látka sa pri gombíkoch húžvala, a rozopnuté rukávy siahali len do polovice predlaktia. Zastala pri stolíku, zložila si zásteru a s povzdychom si sadla na pohovku. Ten vzdych mal oznámiť, že konečne. Chvíľu sedela s rukami v lone, potom sa nahla a popravila dečku pred sebou. Na dečke stála miska s medovníkovými srdiečkami a hviezdičkami, aj tú posunula.

„Keď už chcem sláviť sviatky,“ povedala psovi, „tak sa sviatočne oblečiem. Aj doma. Aspoň čistú bielu košeľu a slušné nohavice, nie staré rozgajdané texasky.“

„Mám fungl nové papuče,“ povedal muž psovi, zodvihol pravú nohu a vystrel ju pred seba, aby sa všetci mohli pokochať, „to jej nestačí?“ Pes, inteligent, porozumel divadlu: zodvihol sa z koberčeka, znovu oňuchal papuču a kýchol. Ktovie, čo tam tí Číňania dávajú za farbivá, pomyslel si muž. Samá chémia dnes, všade.

„Má nové papuče, ale či mu sedia, to aby človek z neho ťahal heverom.“

„Budú dobré,“ povedal muž a spustil papuču na zem. Najmä ak Ukrajinci zase zavrú kohútik na plyne a nebude sa kúriť, pomyslel si, vtedy sa mi v nich nebudú potiť nohy. Zdalo sa mu, že ho žena tými papučami tlačí kamsi, kam ho to nijak neláka. „Aj tebe sa páčia, však, také huňaté?“ povedal psovi. Keď budú páchnuť, bude si mať aspoň čo odvliecť na koberček, aby sa v prázdnom byte necítil taký osamelý.

„Dobré sú,“ zopakoval pre istotu, „s pätou, nebudú mi padať.“ Klamať je ľahké, pomyslel si, ale predstierať, to je už horšie. Klame sa ústami a predstierať treba celým telom. Bude tie papuče musieť teraz aspoň mesiac nosiť.

„No, a čo blúzka?“ prihovoril sa psovi. „O tej sme ešte nepočuli ani slovo. Nie si zvedavý, že aká je?“ V skutočnosti sa mu do tej otázky nechcelo, veď mal oči a odpoveď si vedel domyslieť, ale raz by na to aj tak prišlo. S blúzkou to bolo tak, že keď ju zazrel vo výklade, nedokázal odolať. Presne v takej, sladkej ako lízadlo, prišla žena na prvé rande. Ako sa po chodníku blížila ku kinu... niežeby blúzka vyzývala k zvedavosti na telo, ktoré zahaľuje; naopak, zdalo sa mu, že nič neskrýva, že to telo v jeho čistote a ružovosti dokonale vyjadruje, a hneď tam na mieste zatúžil, aby mu ho – takto, celé aj s blúzkou – odovzdala: na, tu máš, mne je nanič a ty si s ním budeš lepšie vedieť rady. Niečo také.

No, pomyslel si, dá sa povedať, že sa stalo, hoci nie vtedy a s tými slovami. Zaobišlo sa to bez slov. To bolo dávno, medzičasom jej telo vrátil. Bolo ho treba vláčiť po lekároch, a on by nebol vedel dobre opísať jeho rozličné bolesti, keď ich necítil. Aj sa o to pokúšal – veď kedysi sľúbil, že v dobrom i zlom, a v manželstve aj podľa zákona platí bezpodielové spoluvlastníctvo – no márne, a tak to vzdal.

„Pekná, takto ináč,“ povedala žena, vystrela ruku a pozrela sa na predlaktie, „pre nejakú mladšiu.“ Nespomínala na prvé rande, brala blúzku ako výčitku: takáto si bývala, a už nie si. Takú by som ťa chcel mať, niečo také. Aby ten podvedomý pohyb zakryla, načiahnutou rukou si vzala z misky medovník. Srdiečko bolo tvrdé, chrapšťalo pod zubami, a keď zvuk začul pes, pribehol k nej, vložil jej hlavu do lona a uprel na ňu vlhké, oddané oči. „Ty ma máš rád, pravda, Boby,“ povedala mu a za odmenu mu v dlani podala hviezdičku. Vedela, že pes má najmä rád medovník, ale keď máte paranoju, to ešte neznamená, že po vás nejdú, a ona si zasa pomyslela, že keď si lásku psa kupujete medovníkom, to ešte neznamená, že vás nemá rád aj bez neho.

„Lenže keby henten počúval, čo sa mu vraví,“ povedala mu, „musel by vedieť, že už dávno nemám číslo štyridsať dva, ale štyridsať osem. A keď mu pamäť neslúži, mohol sa opýtať Marienky, alebo hoci aj Maňky, aj to decko by mu to povedalo. Ale on k mladým nezájde, ako je rok dlhý, keby neprišli na návštevu, tak ani nevie, ako vyzerajú.“

Akí tam mladí, štyridsiatnici, pomyslel si muž. Keď už, tak juniori. Mohol sa brániť, že blúzka nemala na ceduľke číslo, iba písmeno M, a kto sa má v tej ich abecede vyznať, ale nemalo by to cenu. Pozeral sa na psa, ako so sklonenou hlavou chrúpe medovník a z papule sa mu na koberec trúsia omrvinky. Ešte dobre, že som ráno vysával, môžem znova, pomyslel si bez hnevu. „Nech mi prezradí, načo sa tam mám trepať,“ povedal psovi. „Jožo chodí z roboty až večer, a čo ja s tými dvoma babami? O čom sa mám s nimi zhovárať? Mám si od Márie odpisovať recepty?“

Nezaškodilo by, pomyslela si žena a vrhla na muža kratučký ľútostivý pohľad. Keby som sa pominula, tak tu skape od hladu. „No pravda,“ zohla sa a zodvihla zo zeme najväčšiu omrvinu, „nemal by s kým popíjať, keď Jožko nie je doma. Podal sa na neho, synáčik. Rodina na poslednom mieste, to je jeho výchova.“

Nebol som dobrý otec, pomyslel si muž, čo už. Matka by som bol ešte horšia. Dobre je tak, ako to bolo. Ale to by psovi nepovedal. So psom to bolo tak: niežeby muž so ženou práve mali tichú domácnosť, jednoducho si zvykli zhovárať sa psovým prostredníctvom. Žena si myslela, že keď muž nepočúva, čo vraví jemu, možno ho bude zaujímať, čo vraví psovi, a muž si zasa myslel, že cez psa môže žene povedať, čo by sa jej priamo povedať nedalo. Že pes so svojou hustou srsťou a veselým chvostom pôsobí ako filter či tlmič. Čo si myslel pes, nevedno; asi ho tešilo, že si bez neho neporadia, a považoval sa v tých chvíľach za vodcu svorky. Význam jednotlivých slov bol pre neho kokeršpanielskou dedinou, ale zmysel viet ako celku vycítil a keby vedel hovoriť, možno by prezradil, že ich rozlišuje podľa farby na modré, fialové, červené i žlté. Ale väčšina bola sivá.

„Ak mal rozum a nezahodil účet,“ povedala teraz žena, „zájdem po sviatkoch do obchodu blúzku zameniť.“

„To nech nechá na mňa,“ povedal rýchlo muž, „mňa si tam budú pamätať.“ Zľakol sa, lebo blúzku kúpil v second hande – niežeby chcel na žene šetriť, len ju práve tam mali vo výklade, ale tomu by ona ťažko uverila „Vyberiem jej takú, že v nej bude môcť aj stanovať.“ Vstal z kresla, zašiel k stolíku, vzal si z misky srdiečko, polovičku odhryzol a druhú podal psovi.

„No,“ povedala žena a pozrela sa na hodiny na sekretári, „pomaly aby sa začal obliekať na polnočnú. Dúfam, že tam nechce ísť v týchto gatiach.“

„Polnočná sa tento rok nekoná,“ povedal muž a poškrabal psovu sklonenú hlavu za ušami. „Zabudla, že si ešte nebol na večernej prechádzke? A so psom do kostola nepúšťajú.“ Vzal sveter prehodený cez operadlo kresla a nasúkal sa do neho. „Ozaj, prečo, keď nás všetkých stvoril jeden Boh? Žeby vás farári považovali za pohanov, keď nie ste pokrstení? Alebo,“ pozrel veselo na ženu, „vám nevedia odpustiť, že pes nebol medzi zvieratami, čo dýchali na Ježiška v betlehemskej maštali?“ Prihladil si postrapatené vlasy a pobral sa do predsiene. Pes už sedel pri dverách, zametal chvostom dlážku a čakal, kým sa obuje. „Povedz mu, nech sa aspoň na Božie narodenie nerúha,“ začuli ešte obaja ženu z obývačky.

Hneď za bránou zazrel pes susedu pudlíčku z vedľajšieho vchodu a rozbehol sa k nej. „Želám pekné sviatky!“ prihovoril sa jej. „Aj u vás sa na Vianoce pečú medovníky? Vynikajúca pochúťka, musím povedať. Mňam.“ Muž jednotlivým šteknutiam nerozumel, ale výpoveď ako celok mu bola jasná, a keby ju bol mal vyjadriť vo farbách, povedal by, že je ružová. Ako blúzka.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 8 569
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 7 416
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 306
  4. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 2 232
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 158
  6. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 2 065
  7. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 1 984
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 820
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 655
  10. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 947

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Pracujú a nestíhajú piť. Dedina roka má len jednu krčmu

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.

KULTÚRA

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Neprehliadnite tiež

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.