Musí to byť hrozný pocit. Za debut dostanete cenu Jiřího Ortena, za druhú knihu rovno Magnesiu literu. Od vášho tretieho literárneho textu sa potom očakáva prinajmenšom čosi na pomedzí geniality - a vy pritom nemáte o čom písať.
Aj takto by sa dali zhrnúť očakávania i výsledok, keď do ruky dostanete knihu českej spisovateľky Petry Soukupovej Marta v roce vetřelce (vydavateľstvo Host, 2011).
Akýsi denník dospievajúceho dievčaťa, štylizovaný do hovorovej, až esemeskovo-facebookovej reči jednotlivých zápiskov, ktorý sa snaží vyrozprávať mentálny (a fyzický) prerod tínedžerky na ženu.
Prerod niekoho, komu by ste spočiatku ešte dali facku, no na konci knihy by ste už tú ruku zadržali. Niežeby si Marta niekoľkokrát nezaslúžila.
Slabý príbeh
Soukupová vie písať. Problémom je, že jazyková štylizácia, ktorú pre tento román zvolila, síce asi dobre ilustruje myslenie a písanie tínedžera, no zhruba na sedemdesiatej strane jej už máte plné zuby.
Ohlodaný jazyk už prestáva plniť svoju (pseudo)autentickú funkciu a vy sa prichytíte, že dúfate aspoň v jeden magický, poetický obraz. Obzvlášť ak viete, že mentálny svet hlavnej hrdinky je nudný a dosť plochý, a teda ani sama kniha nemá príliš čo povedať.
A to je asi najväčším problémom Marty v roce vetřelce. To, čo pre nedostatok lepších výrazov nazvime zápletkou (škola, frajer, tehotenstvo, potrat, práca, psychiater), je možno v podobnom prípade dosť na poviedku, prípadne na útlu novelu, nie však na tristostranovú, príliš urozprávanú knihu. Navyše, totálne absentuje moment prekvapenia, a takmer všetky „zlomové momenty“ v živote Marty dokážete odhadnúť vopred.
Ak však dokážete prečítať strednú časť knihy, možno sa pri konci prichytíte, že Marte vlastne držíte palce. A dúfate, že tá „koza sprostá“ si svoj život konečne uprace.
Cudzie chyby
To nie je málo. No ak jeden z najtalentovanejších českých autorov súčasnosti napíše knihu, z ktorej vás baví čítať iba polovica, nie je to ani veľa.
Iste, na tomto mieste by sa dala urobiť psychologizujúca nadinterpretácia, ktorá by sa snažila uchopiť (post)štrukturálny rámec textu, analyzovala by jazyk, akým Marta (a Soukupová) hovorí o votrelcovi, skúmala by, ako hrdinka uteká pred sebou a zodpovednosťou, ako si musí prejsť osobným očistcom.
No pre čitateľa je oveľa dôležitejšie toto: Marta v roce vetřelce je originálne, ale občas aj veľmi únavne napísaná kniha. A nie je taká silná ako trojnovela Zmizet.
Stále však ide o čítanie, ktoré neurazí ani náročnejšieho čitateľa – a ktovie, pre dospievajúce dievča môže byť dokonca prínosom. Aj keby to malo byť len banálne učenie sa na cudzích chybách.
