Žobrácka opera ma priviedla až k Charte 77

Andrej Krob hovorí o Havlovi, jeho hrách, Hrádečku i spisovateľskom happeningu

Andrej Krob (1938) bol počas normalizácie prvým inscenátorom hier zakázaného Václava Havla v Divadle Na tahu a zakladateľom Originálneho videojournalu. Po roku 1989 pokračoval v uvádzaní Havla a ďalších autorov aj v iných divadlách, nakrútil viaceré doku(Zdroj: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Od začiatku 70. rokov bol Václav Havel v Československu zakázaným autorom. Jeho hry s úspechom inscenovali v zahraničí, dvakrát získal cenu Obie na Broadwayi, no viaceré nové nemali doma šancu. A tak sa jednu z nich, Žobrácku operu, rozhodol jeho priateľ a sused z Hrádečku ANDREJ KROB naskúšať s kamarátmi kulisákmi a 1. novembra 1975 ju zahrali v krčme v Horných Počerniciach. Svoj spolok nadšencov nazval Divadlom Na tahu a jeho súčasnú zostavu priviedol v utorok do Bratislavy a včera do Košíc na spomienkové podujatia pre Václava Havla.

Sú to prvé predstavenia po úmrtí Václava Havla?
„Dva alebo tri dni sme zvažovali, či sa máme vyjadriť aj ako divadlo, a nakoniec sme usúdili, že je najlepšie poslať Václavovi prostredníctvom jeho hry pozdrav tam kamsi hore. Vybrali sme si disidentskú videoinscenáciu Pokoušení. Nakrútili sme ju v roku 1988 a zhodou okolností tam bravúrne hrá hlavnú rolu jeho brat Ivan. Bola to dobrá voľba, diváci náročný text s dojatím a pozorne sledovali a po skončení sme ešte s nimi dlho debatovali o hre a najmä o jej autorovi.“

Kedy ste s ním boli naposledy?
„Keď v Prahe preberal Cenu Jána Langoša. Dohodli sme sa, že sa stretneme o týždeň na Hrádečku. Keď som tam v nedeľu ráno volal, že idem, ešte nevedeli, či sa nevrátia do Prahy. A o hodinu náhle prišla správa, že zomrel.“

Zdravotné problémy ho sprevádzali už dlhé roky, spozorovali ste, kedy sa to začalo zhoršovať?
„Potom, ako nakrútil Odchádzanie, sa tie ťažkosti zjavovali častejšie. Havel bol veľmi zodpovedným človekom, nikdy nič neodflákol, a zhruba ročná filmová práca ho vyčerpala. Istý čas strávil v nemocnici, no aj po návrate na Hrádeček bol stále unavený a chorý. Odvtedy sme boli v intenzívnom kontakte, bol som pri tom, keď sa jeho stav zlepšoval i zhoršoval.“

Ako sa spätne pozeráte na jeho posledné týždne?
„Do poslednej chvíle som neveril, že by to mohlo smerovať k najhoršiemu koncu. Mali sme dohodu, že každý večer prídem k nemu pozerať televízne správy, dvakrát sme aj s niekoľkými priateľmi šli do kina, najskôr na Strom života a potom na Šulíkovho Cigána. To bolo asi dva týždne predtým, ako zomrel. V kine bola veľká zima, tak som naznačil, aby sme sa vrátili hneď domov. Havel však trval na pravidle, že po kine sa ide do krčmy. Tak sa aj stalo, v trutnovskom pivovare sa cítil fajn, a to ma utvrdzovalo v tom, že sa z problémov dostane. Nakoniec to však zobralo veľmi rýchly koniec.“

Kedy ste sa s Havlom spoznali?
„Koncom 50. rokov na vojne v Českých Budějoviciach. Vedeli sme o sebe, ale neboli sme v kontakte. On bol pri vzniku divadelnej skupiny, najprv naštudovali Kohoutove Septembrové noci a neskôr s režisérom Karlom Bryndom napísali na vtedajšie obdobie kritickú hru z vojenského prostredia Život pred sebou. Počiatočná radosť papalášov, že sa môžu pochváliť vlastnou kultúrou, ochladla, keď sa zoznámili s Havlovým životopisom. Jeho divadelná kariéra na vojenčine sa skončila, no nebolo možné si ho nevšimnúť.“

Vaše cesty sa potom opäť skrížili v divadle.
„Po vojenčine som nejaký čas vŕtal studne, no rýchlo som sa presunul ako javiskový technik do Divadla Na zábradlí, ktoré v tom čase viedol skvelý Jan Grossman. Havel tam už vtedy bol tiež ako kulisák, no priebežne písal a divadlo jeho hry s úspechom uvádzalo. Prvou bola v roku 1963 Záhradná slávnosť a ja som bol poverený jej technickým zabezpečením. Naše kamarátstvo sa utužovalo, a keď som mu spomenul, že oproti mojej chalupe na Hrádečku sa uvoľnil dom, okamžite sme sa stali aj susedmi.“

Okupácia v roku 1968 a normalizácia znamenali koniec aj vášho spoločného pôsobiska. Ostal vám na stretávanie len Hrádeček?
„Áno, ale ten stál za to. Okrem iného to bola ľudová knižnica samizdatu, obsahovala všetko, čo sa nedalo zohnať. Tam sa mi dostala do rúk aj Žobrácka opera, ktorú sme s partiou kulisákov nacvičili a odohrali v Horných Počerniciach v krčme U Čelikovských. Havel to označil za svetovú premiéru, samozrejme, nasledovali výsluchy na ŠtB.“

Stali ste sa prvým inscenátorom zakázaného Havla, vnímali ste to ako medzník vo svojom divadelníckom živote?
„Skôr to znamenalo iný prelom, v decembri roku 1976 prišiel za mnou Havel s textom Charty 77, podpísal som ju medzi prvými. Odvtedy bol môj život o niečom inom, už som nepatril medzi verných občanov režimu, ale medzi jeho neanonymných kritikov. A keď bolo treba Charte a Havlovi v niečom pomôcť, trebárs keď mal zákaz opustiť Hrádeček, tak som vozil materiály do Prahy a späť.“

Inscenovali ste ešte po Žobráckej opere aj ďalšie hry?
„Stretávali sme sa pri rôznych textoch, Pavel Landovský tam napríklad čítal svoju Sanitárnu noc. Z Havlových hier sme v stodole pripravili Audienciu, kde si postavu zakázaného dramatika Vaněka, pracujúceho v pivovare, zahral sám autor. V hre-dialógu medzi ním a jeho nadriadeným Sládkom, ktorý ho núti, aby sám seba udával, sme si vymysleli fór, o ktorom Havel nevedel. Po každom odchode Sládka na záchod sa vrátil na scénu niekto iný, v tejto postave sme sa striedali traja, čo bol odkaz na situácie pri výsluchu na ŠtB, kde sa pri vás vystriedalo tiež viac tajných.“

V polovici 80. rokov ste stáli pri zrode Originálneho videojournalu, čo bolo jeho hlavnou úlohou?
„Mapovali sme disidentské aktivity aj alternatívnu kultúru, filmoval som aj politické demonštrácie. Tento spravodajský samizdatový magazín suploval nezávislé médiá a dostával sa z Prahy do ďalších českých miest, ale aj na Slovensko. Z Havlových hier sme nakrútili už v úvode spomínané Pokoušení, ale zúčastnil som sa ešte ako začínajúci filmár aj na spisovateľskom happeningu, kde sa nakrúcal film Lenky Procházkovej Nech žije Fronda. Vážené osobnosti ako Ludvík Vaculík, bratia Havlovci, Miroslav Kusý a ďalší sa tam dobre zabávali. Pamätám sa, ako pri scéne z parížskej revolúcie Dominik Tatarka útočil na barikády kapustami, ale tiež ako dokázal krásne rozprávať o Bohu. Mrzí ma, že som večer vždy odchádzal do Prahy, zdalo sa mi nepatričné, aby som ako filmársky pomocník zostával medzi nimi, no mohol som mať vzácne materiály z ich debát.“

Videojournal sa osvedčil aj počas revolúcie, nie?
„Samozrejme, nakrúcali sme mítingy, tlačové besedy, kým nefungovala televízia, tak sa denné hodinové reportáže premietali vo viacerých pražských divadlách, odkiaľ to herci potom odvážali na výjazdy po celej republike.“

Po revolúcii ste oživili Divadlo Na tahu, ale začali ste režírovať aj inde a iných autorov. Spomenuli ste si aj na Žobrácku operu?
„Pri dvadsiatom výročí jej premiéry sme ju uviedli v Divadle Na zábradlí so skvelým Ladislavom Smoljakom, o desať rokov neskôr zasa v Žižkovskom divadle, naposledy som ju naštudoval v brnianskom HaDivadle. Viac ju už asi robiť nebudem, vyťažil som z nej, čo sa dalo, a to sa z Havlových hier nedá vyťažiť veľa. Tam sa musíte prísne držať textu, príliš kreatívny režisér na nich pohorí.“

Ktorá z Havlových hier sa vám páči najviac?
„To sa nedá povedať. Všetky majú kontinuitu, od Záhradnej slávnosti po Odchádzanie, je v nich celý jeho politický a filozofický život, postoje, ktoré majú svoje jasné smerovanie. Viem, ako hry vznikali, čo ho inšpirovalo, vidím všetky súvislosti. Havel si veľmi nevymýšľal, ale spracovával, čo sa okolo neho dialo, a vkladal do svojich hier veľa autobiografických prvkov.“

Dnes je to presne dvadsaťdva rokov, keď bol prvý raz zvolený za prezidenta. Tušili ste, že sa také niečo môže stať, že vôbec komunizmus padne?
„Celkovo som bol vo vnímaní Havla optimistom, ale v tomto prípade som bol skeptik až pesimista. Keď sme filmovali na jeseň roku 1989 Nemcov utekajúcich cez Prahu za slobodou, nepredpokladal som, že tak skoro sa u nás udeje revolúcia. Našťastie som sa mýlil. Mali sme šťastie v tom, že tu bol Havel a dosť ďalších schopných ľudí. Revolúcia bola v dobrých rukách, nie každá má šťastie, že splodí a vyvrhne hore do výšin dobrého vodcu, ktorý to dovedie do víťazného konca.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  4. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  5. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  6. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  7. Splnený sen
  8. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  9. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  10. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  1. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  2. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  3. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  4. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  5. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  6. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  7. Vysoká hra o súdne trovy
  8. Pozvánka na verejnú diskusiu o obnove Pisztoryho paláca
  9. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  10. Návšteva zo Southwestern University of Finance and Economics
  1. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 13 225
  2. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 13 207
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 728
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 3 312
  5. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 2 793
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 553
  7. Splnený sen 2 128
  8. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 1 469
  9. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 245
  10. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 1 070

Hlavné správy zo Sme.sk

ŽENA

Facky, traumy, málo ľudskosti. Aj tak zobrazuje dokument slovenské pôrodníctvo

Na Slovensku sa znova hovorí o pôrodoch, začínajú sa ozývať hlasy traumatizovaných žien.

DOMOV

Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení.

KOMENTÁRE

Rusi majú radi teplo. Moja žena spí v ponožkách

Marc Bennetts je jedným z top pozorovateľov ruskej reality.

Neprehliadnite tiež

Hrobári mali súťaž, rozhodcom bola smrtka. Česi oceňujú reportáž fotografa zo SME

Jozef Jakubčo nechcel znevažovať súťaž hrobárov, ale musel sa smiať.

Aké je počúvať Trosky po dvadsiatich rokoch

Debut Trosiek z roku 1997 je jedným z najzásadnejších albumov slovenskej modernej hudby.

Recenzia

On má kariéru, ona buduje domov. Film matka! je strašný, ale nie je to horor

Klamlivá reklama na nový Aronofského film divákov nahnevá.