Od začiatku 70. rokov bol Václav Havel v Československu zakázaným autorom. Jeho hry s úspechom inscenovali v zahraničí, dvakrát získal cenu Obie na Broadwayi, no viaceré nové nemali doma šancu. A tak sa jednu z nich, Žobrácku operu, rozhodol jeho priateľ a sused z Hrádečku ANDREJ KROB naskúšať s kamarátmi kulisákmi a 1. novembra 1975 ju zahrali v krčme v Horných Počerniciach. Svoj spolok nadšencov nazval Divadlom Na tahu a jeho súčasnú zostavu priviedol v utorok do Bratislavy a včera do Košíc na spomienkové podujatia pre Václava Havla.
Sú to prvé predstavenia po úmrtí Václava Havla?
„Dva alebo tri dni sme zvažovali, či sa máme vyjadriť aj ako divadlo, a nakoniec sme usúdili, že je najlepšie poslať Václavovi prostredníctvom jeho hry pozdrav tam kamsi hore. Vybrali sme si disidentskú videoinscenáciu Pokoušení. Nakrútili sme ju v roku 1988 a zhodou okolností tam bravúrne hrá hlavnú rolu jeho brat Ivan. Bola to dobrá voľba, diváci náročný text s dojatím a pozorne sledovali a po skončení sme ešte s nimi dlho debatovali o hre a najmä o jej autorovi.“
Kedy ste s ním boli naposledy?
„Keď v Prahe preberal Cenu Jána Langoša. Dohodli sme sa, že sa stretneme o týždeň na Hrádečku. Keď som tam v nedeľu ráno volal, že idem, ešte nevedeli, či sa nevrátia do Prahy. A o hodinu náhle prišla správa, že zomrel.“
Zdravotné problémy ho sprevádzali už dlhé roky, spozorovali ste, kedy sa to začalo zhoršovať?
„Potom, ako nakrútil Odchádzanie, sa tie ťažkosti zjavovali častejšie. Havel bol veľmi zodpovedným človekom, nikdy nič neodflákol, a zhruba ročná filmová práca ho vyčerpala. Istý čas strávil v nemocnici, no aj po návrate na Hrádeček bol stále unavený a chorý. Odvtedy sme boli v intenzívnom kontakte, bol som pri tom, keď sa jeho stav zlepšoval i zhoršoval.“
Ako sa spätne pozeráte na jeho posledné týždne?
„Do poslednej chvíle som neveril, že by to mohlo smerovať k najhoršiemu koncu. Mali sme dohodu, že každý večer prídem k nemu pozerať televízne správy, dvakrát sme aj s niekoľkými priateľmi šli do kina, najskôr na Strom života a potom na Šulíkovho Cigána. To bolo asi dva týždne predtým, ako zomrel. V kine bola veľká zima, tak som naznačil, aby sme sa vrátili hneď domov. Havel však trval na pravidle, že po kine sa ide do krčmy. Tak sa aj stalo, v trutnovskom pivovare sa cítil fajn, a to ma utvrdzovalo v tom, že sa z problémov dostane. Nakoniec to však zobralo veľmi rýchly koniec.“
Kedy ste sa s Havlom spoznali?
„Koncom 50. rokov na vojne v Českých Budějoviciach. Vedeli sme o sebe, ale neboli sme v kontakte. On bol pri vzniku divadelnej skupiny, najprv naštudovali Kohoutove Septembrové noci a neskôr s režisérom Karlom Bryndom napísali na vtedajšie obdobie kritickú hru z vojenského prostredia Život pred sebou. Počiatočná radosť papalášov, že sa môžu pochváliť vlastnou kultúrou, ochladla, keď sa zoznámili s Havlovým životopisom. Jeho divadelná kariéra na vojenčine sa skončila, no nebolo možné si ho nevšimnúť.“
Vaše cesty sa potom opäť skrížili v divadle.
„Po vojenčine som nejaký čas vŕtal studne, no rýchlo som sa presunul ako javiskový technik do Divadla Na zábradlí, ktoré v tom čase viedol skvelý Jan Grossman. Havel tam už vtedy bol tiež ako kulisák, no priebežne písal a divadlo jeho hry s úspechom uvádzalo. Prvou bola v roku 1963 Záhradná slávnosť a ja som bol poverený jej technickým zabezpečením. Naše kamarátstvo sa utužovalo, a keď som mu spomenul, že oproti mojej chalupe na Hrádečku sa uvoľnil dom, okamžite sme sa stali aj susedmi.“
Okupácia v roku 1968 a normalizácia znamenali koniec aj vášho spoločného pôsobiska. Ostal vám na stretávanie len Hrádeček?
„Áno, ale ten stál za to. Okrem iného to bola ľudová knižnica samizdatu, obsahovala všetko, čo sa nedalo zohnať. Tam sa mi dostala do rúk aj Žobrácka opera, ktorú sme s partiou kulisákov nacvičili a odohrali v Horných Počerniciach v krčme U Čelikovských. Havel to označil za svetovú premiéru, samozrejme, nasledovali výsluchy na ŠtB.“
Stali ste sa prvým inscenátorom zakázaného Havla, vnímali ste to ako medzník vo svojom divadelníckom živote?
„Skôr to znamenalo iný prelom, v decembri roku 1976 prišiel za mnou Havel s textom Charty 77, podpísal som ju medzi prvými. Odvtedy bol môj život o niečom inom, už som nepatril medzi verných občanov režimu, ale medzi jeho neanonymných kritikov. A keď bolo treba Charte a Havlovi v niečom pomôcť, trebárs keď mal zákaz opustiť Hrádeček, tak som vozil materiály do Prahy a späť.“
Inscenovali ste ešte po Žobráckej opere aj ďalšie hry?
„Stretávali sme sa pri rôznych textoch, Pavel Landovský tam napríklad čítal svoju Sanitárnu noc. Z Havlových hier sme v stodole pripravili Audienciu, kde si postavu zakázaného dramatika Vaněka, pracujúceho v pivovare, zahral sám autor. V hre-dialógu medzi ním a jeho nadriadeným Sládkom, ktorý ho núti, aby sám seba udával, sme si vymysleli fór, o ktorom Havel nevedel. Po každom odchode Sládka na záchod sa vrátil na scénu niekto iný, v tejto postave sme sa striedali traja, čo bol odkaz na situácie pri výsluchu na ŠtB, kde sa pri vás vystriedalo tiež viac tajných.“
V polovici 80. rokov ste stáli pri zrode Originálneho videojournalu, čo bolo jeho hlavnou úlohou?
„Mapovali sme disidentské aktivity aj alternatívnu kultúru, filmoval som aj politické demonštrácie. Tento spravodajský samizdatový magazín suploval nezávislé médiá a dostával sa z Prahy do ďalších českých miest, ale aj na Slovensko. Z Havlových hier sme nakrútili už v úvode spomínané Pokoušení, ale zúčastnil som sa ešte ako začínajúci filmár aj na spisovateľskom happeningu, kde sa nakrúcal film Lenky Procházkovej Nech žije Fronda. Vážené osobnosti ako Ludvík Vaculík, bratia Havlovci, Miroslav Kusý a ďalší sa tam dobre zabávali. Pamätám sa, ako pri scéne z parížskej revolúcie Dominik Tatarka útočil na barikády kapustami, ale tiež ako dokázal krásne rozprávať o Bohu. Mrzí ma, že som večer vždy odchádzal do Prahy, zdalo sa mi nepatričné, aby som ako filmársky pomocník zostával medzi nimi, no mohol som mať vzácne materiály z ich debát.“
Videojournal sa osvedčil aj počas revolúcie, nie?
„Samozrejme, nakrúcali sme mítingy, tlačové besedy, kým nefungovala televízia, tak sa denné hodinové reportáže premietali vo viacerých pražských divadlách, odkiaľ to herci potom odvážali na výjazdy po celej republike.“
Po revolúcii ste oživili Divadlo Na tahu, ale začali ste režírovať aj inde a iných autorov. Spomenuli ste si aj na Žobrácku operu?
„Pri dvadsiatom výročí jej premiéry sme ju uviedli v Divadle Na zábradlí so skvelým Ladislavom Smoljakom, o desať rokov neskôr zasa v Žižkovskom divadle, naposledy som ju naštudoval v brnianskom HaDivadle. Viac ju už asi robiť nebudem, vyťažil som z nej, čo sa dalo, a to sa z Havlových hier nedá vyťažiť veľa. Tam sa musíte prísne držať textu, príliš kreatívny režisér na nich pohorí.“
Ktorá z Havlových hier sa vám páči najviac?
„To sa nedá povedať. Všetky majú kontinuitu, od Záhradnej slávnosti po Odchádzanie, je v nich celý jeho politický a filozofický život, postoje, ktoré majú svoje jasné smerovanie. Viem, ako hry vznikali, čo ho inšpirovalo, vidím všetky súvislosti. Havel si veľmi nevymýšľal, ale spracovával, čo sa okolo neho dialo, a vkladal do svojich hier veľa autobiografických prvkov.“
Dnes je to presne dvadsaťdva rokov, keď bol prvý raz zvolený za prezidenta. Tušili ste, že sa také niečo môže stať, že vôbec komunizmus padne?
„Celkovo som bol vo vnímaní Havla optimistom, ale v tomto prípade som bol skeptik až pesimista. Keď sme filmovali na jeseň roku 1989 Nemcov utekajúcich cez Prahu za slobodou, nepredpokladal som, že tak skoro sa u nás udeje revolúcia. Našťastie som sa mýlil. Mali sme šťastie v tom, že tu bol Havel a dosť ďalších schopných ľudí. Revolúcia bola v dobrých rukách, nie každá má šťastie, že splodí a vyvrhne hore do výšin dobrého vodcu, ktorý to dovedie do víťazného konca.“
