ĽUBOŠ KOSTELNÝ tento rok oslávil tridsiatku. Obsadzovaný herec rozpráva o tom, čo s tvárou herca narobia televízie, o talente na komédiu aj o dotyku smrti na letisku v Moskve.
Pred chvíľou vás pred kaviarňou familiárne zdravil vám neznámy človek. S vašou tvárou asi bežný úkaz, nie?
Zvláštne, že ma zdravia ľudia s pocitom, že ma poznajú, ale nevedia odkiaľ. Myslia si, že aj ja ich poznám a vravia – Dobrý večer! Samozrejme, odzdravím im, hoci ma poznajú z televízie. Zvykol na to, že charakteristický výzor je mojou najväčšou danosťou, no v osobnom živote je to trošku prekliatie.
Pokriky na ulici a podobne?
No samozrejme. Mňa si ľudia s nikým nepomýlia, takú výraznú mám tvár.
Pre film je to zrejme výhoda.
Výrazný zjav je výhodou pri každom herectve. Režisér Miloš Forman dodržiaval zásadu, že vo filme nesmú byť podobné herecké typy, aby sa divákom neplietli. Mňa iba mrzí, že sa moja tvár stáva trochu opozeranou.
V televízii?
Najmä tam. Druhá vec je, ani filmári ma teraz veľmi nevolajú.
Nie je to aj tým, že sa celkovo málo nakrúca?
Určite aj tým. No kým kedysi som hral v každom vznikajúcom domácom filme, teraz, ak aj vznikajú, ja v nich nie som. Škoda, filmy sú najtrvanlivejší záznam hereckej práce. Divadlo je prchavé, po predstavení je po ňom a ak aj zostane záznam, ten nikdy nebude mať kvalitu živého divadla, ktoré je tu a teraz.
Vo filme Muzika (2007) Juraja Nvotu
Detstvo v Martine
Pochádzate z Martina. Čo robili rodičia?
Mama pracovala v okresnom stavebnom podniku, dnes má obchod, v Žiline predáva šaty pre moletky. Otec je rušňovodičom na železnici.
Železničiara ste, myslím, ešte nehrali.
Nie, ale všimnite si, že v českých filmoch sa postava železničiara vyskytuje často. Otec mi vravel, že Česi majú najhustejšiu železničnú trať v Európe. Kedysi v Československu to Slovensko Čechom kazilo, železnice u nás stavali ťažko, na to sme príliš hornatí (smiech).
Okrem výzoru máte ešte zvláštnosť, ľubozvučný prízvuk.
Mám?
V porovnaní s bratislavským určite.
Už to nie to, čo kedysi. Pamätám si, keď som ako dieťa spieval na známej platni s Petrom Nagyom, on ma vyslovene musel nútiť škaredšie rozprávať, aby som veľmi nemäkčil, nerozprával štýlom „zeľené“ a podobne.
Teraz už mám prízvuk pokazený, od štrnástich žijem v Bratislave a mám tridsať, čiže väčšinu života som prežil mimo Martina.
Na čo má byť hrdý rodák z Martina?
Na martinskú minulosť. Myslím tým koniec 19. a začiatok 20. storočia, keď Martin sústreďoval vzdelanosť a obrodenecký duch, ale nie ten slotovský, myslím inteligenciu. Dnes, potom, čo toto fabriky za komunistov zničili, je Martin skôr centrom robotníckej triedy. No môžte byť hrdí na martinské divadlo.
Tam ste začínali s herectvom?
Ťažko to tak pomenovať. Bol som dieťa a k divadlu som sa dostal úplnou náhodou. Rodičia ma posielali do rôznych krúžkov, chodil som na husle aj na spev, spieval som ľudovky v detskom folklórnom súbore Turiec. Tak ma prihlásili aj do divadelného krúžku, kam som chodil pol roka.
Kým ma odtiaľ pre lajdáctvo vyhodili, stihol sa na mňa prísť pozrieť Peter Mankovecký, hľadal chlapca do hry v Martinskom divadle a vybral si mňa. Bol som malý, ryšavý, nie extra odvážny, ale pôsobil som drzo. A odvtedy so mnou divadlo viezlo, bez toho, že by som o herectve sníval.
Veľa ľudí má predstavu, že herec musí byť ambiciózny a je aj trochu exhibicionista.
To je tiež len povera. U mňa niečo také možno prišlo neskôr, určite nie v začiatkoch. Mňa sa ani nikto nepýtal, či s tým prvým angažmánom súhlasím, nemal som nijaké ambície.
Potom ste šli na konzervatórium.
To už bolo prirodzené. Hral som štyri hry v Martine a keď mi navrhli, aby som išiel na konzervatórium, tak som šiel. Rodičia ma bezvýhradne podporovali a pritom do ničoho ma nenútili. Cítil som oporu, ale nie tlak.
Čo bolo ďalej?
Z Martina prišiel do Bratislavy štrnásťročný sopliak. Otec bol železničiar, takže sme s režimkou ušetrili na cestovaní, čo bolo výhodné. Neviem ako teraz, vtedy to bol dosť hardcore - odstáť si v piatky a nedele trojhodinovú cestu v uličke.
V úlohe Cézara v Antoniovi a Kleopatre, Letné shakespearovské slávnosti, 2011. Foto - Agentúra JAY
Herci a televízia
Odvtedy prešlo pätnásť rokov, hrali ste desiatky úloh v divadle, v domácich a českých filmoch, ale väčšina ľudí vás začala registrovať v televízii. Najmä ako nadporučíka Boborovského zo seriálu Profesionáli.
Je fakt zásluha televízie, ak ma ľudia vnímajú v takejto komickej polohe. Predtým to bolo inak, hral som skôr rozporuplné, nie jednoznačne komické úlohy.
Je všetko, ako má byť?
Televízie v prvom rade ponúkajú možnosť zárobku. A ten oslobodzuje.
Čiže nutné zlo?
Áno, na druhej strane, môžete to robiť kvalitne a poctivo. Veľmi pekné herecké príležitosti som mal napríklad v Ordinácii v ružovej záhrade. Ide najmä o to, aké ambície a požiadavky na seba herec kladie.
Rozhodne si nemyslím, že je ktosi väčší umelec preto, že hrá iba v divadle. Herci sa tak kategorizovať nedajú. Na druhej strane, áno, je pravda, že kvalitu herca vytvára aj to, čo neurobí, čo odmieta.
Vraciame sa na začiatok. Nie je škoda tváre, ktorú hercom sprofanuje televízia?
Niečo som si uvedomil, keď sme hrali divadelné predstavenie Mrzák z Inishmaanu. Hral som veľmi peknú, srdce drásajúcu, rozpornú postavu a mnohokrát sa na začiatku stalo, že sa ľudia smiali, len čo som vyšiel na scénu, hoci výstup nebol komický. Videli nadporučíka Boborovského z televízie.
Vtedy ide o kvality herca, či dokáže divákov strhnúť aktuálnym výkonom, alebo či zostane na povrchu a diváci sa do konca predstavenia budú smiať na Boborovskom, nie na jeho divadelnej postave. Je to práca navyše, ale o to viac si cením, ak sa mi to podarí.
S Petrom Batthyanym (vľavo) a Michalom Hudákom v komediálnom seriáli televízie Joj Profesionáli.
Foto - TV JOJ
Ako učiť humor
Humor je zvláštna vec. Učia hercov v škole komické postavy?
Neučia. Herectvo sa podľa mňa nedá naučiť. Do školy vyberú tých talentovaných, ktorých môžu obrusovať, nasmerovať. A to ťažko, ak niekto nemá talent, nechápe základný princíp, ktorý je, že hranie vlastne nie je hranie. Hranie je povýšená realita.
Povýšená realita?
Niekedy sa síce hovorí, že divadlo je odraz reality, ale životná realita nie je taká zaujímavá, aby sa ňu ľudia chceli pozerať. Aj preto divadlo neukazuje bežné situácie. Ukazuje výnimočné momenty, životné zlomy, keď dramatické postavy spolu niečo veľké zažijú.
A ak ide o humor, ten buď v sebe máte, alebo nemáte. Niektorí dokážu výborne zahrať dramatické postavy, ale proti humoru sú ako štepení a vtipní sú len niekedy, aj to väčšinou nevedome a náhodou.
Vy ten talent máte.
Asi. Zuza Fialová sa na mne stále smeje, vraj som vtipný už len tým, aký som. A to sa mi teda nepočúva ľahko (smiech).
Čo vravíte na úroveň slovenského humoru?
Otázka je, čo si pod tým predstaviť? Niečo, ako kedysi relácia Apropo TV?
Povedzme.
Dobre. Myslíte, že terajší Profesionáli sa tomu nevyrovnajú?
Nie som si istý, či sú Profesionáli aktuálna politická satira.
Myslím, že sú. Nie sme síce humoristi typu Radiča a Piška, ale mnohokrát sme prepašovali do televízie narážky a odkazy na aktuálne politické dianie.
Vráťme sa k slovenskému humoru.
Prehľad nemám, nepozerám televíziu. Keď, tak si pozriem správy a Zitu na krku. Výkony Heleny Krajčiovej a Dušana Cinkotu sú pre mňa školou herectva. Niekto možno namieta, že sú umelé, ale veď sitkom ako žáner je umelý. Tiež nerozumiem, ak Zite vyčítajú typy vystopovateľné z iných sitkomov. Veď tak to má byť! Sitkom je commedia del´arte súčasnosti.
V renesančnom žánri boli ustálené typy postáv s vlastnými názvami – Pantalone či Dottore – a podobne dnešný sitkom má stabilné postavy – womanizer, dumb a podobne. Ak sa dnes na Slovensku niečo môže nazývať sitkom, je to Zita. Ostatné tituly nie sú sitkomy, to sú komediálne seriály.
So Zuzou Fialovou, premiéra BratislavaFilmu Jakuba Kronera, 2009.
Foto - Peter Procházka
Tridsiatka
Do akej miery v seriáloch improvizujete?
V Zite na krku je v scenári napísané od slova do slova to, čo vidíte v televízii. Pri Profesionáloch, kde kvalita scenárov kolíše, sa tvorcovia spoliehajú na to, že obsadia dobrých hercov a tí si už nejako poradia.
Herec sa stáva spoluautorom scenára?
Pri Profesionáloch rozhodne. No správne je to v Zite, scenár je práca scenáristu, nie herca. Ja napríklad veľmi improvizovať neviem, čo teraz vidíte (smiech). Lenže, je rozdiel improvizovať okamžite a improvizovať pri Profesionáloch. Tam niečo vymyslíme a potom to nacvičíme.
V lete ste oslávili tridsiatku. Je v tom niečo prelomové?
Vždy som mal predstavu, že príde moment, keď si poviem, aha, teraz už som dospelý. Neskôr som zistil, že ľudia vekom nedospejú, iba zostarnú. A možno sa mýlim a ten moment príde s prvým dieťaťom - človek začína byť zodpovedný za niekoho dôležitejšieho ako on sám. Neviem, ešte som ho nezažil.
Keď ste pred dvoma rokmi nechali doma prácu a na dlhšie ste odcestovali do USA, zvonku to vyzeralo, že bilancujete dovtedajší život.
Mal som toho dosť. Za šesť mesiacov som mal možno dva dni voľna, už som prácu neznášal. Zarábal som peniaze, ale vravel som si – načo? Aby som bol frustrovaný a aby som po každom štekal? Zrazu som si uvedomil, že ani neviem, ako mi pri práci ubehlo sedem rokov po škole.
Bolo síce šťastie, že som šiel zo školy do školy a potom ma zobrali do divadla, no zároveň to znamenalo, že som nemal pauzu, nič som nevidel, nikam necestoval. Naraz som mal dvadsaťosem rokov a zľakol som sa, že rovnako sa za sebou obzriem, keď budem mať päťdesiat.
Rozhodnutie cestovať som všetkým oznámil tri štvrte roka dopredu, aby sa zariadili, že tu nebudem. A už je to rok, čo som sa vrátil späť.
Niečo sa zmenilo, alebo je všetko po starom?
Väčšinou po starom, už si však dávam si pozor, koľko pracujem. Snažím si nechať čas na rodinu, kamarátov, výlety, na aké sa môžem tešiť. Výsledkom bolo aj to, čo sa nám vlani so Zuzou stalo, keď sme šli na výlet do Ruska
Teroristický útok na moskovskom letisku – vám sa to ešte chce rozoberať?
Nemám s tým problém. Zostáva mi ďakovať, žijeme len zázrakom. To vybuchlo niekoľko metrov od nás a všetci medzi miestom výbuchu a nami, zomreli. Na internete nás na videu môžte dobre vidieť. Ak to zhrniem, Moskva ma obrala o radosť z cestovania. Už to pre mňa nie je taká príjemná predstava.
Niekde ste vraveli, že chcete byť zodpovedným občanom. Zaujíma vás politika?
Pre mňa je samozrejmé orientovať sa a mať názor. Iba človek, čo nie je zorientovaný, môže voliť napríklad SNS.
Čo vás najviac hnevá?
Apatia. Lenivosť zaujímať sa o veci verejné. Keby sa o ne ľudia zaujímali, štát vyzerá inak.
Čo má herec na programe cez zimné sviatky? Prázdninuje, pracuje?
Pôvodne som mal skúšať v Dejvickom divadle v Prahe Čajku s úžasnými hercami – Táňou Vilhelmovou, Ivanom Trojanom, Marthou Issovou. Keď ma režisér Vajdička zavolal do jedného z najkvalitnejších českých divadiel, bral som to ako veľkú česť. Lenže, premiéra musela posunúť na budúci rok a mňa trochu vykoľajilo, že nemám nič na práci. Na to nie som zvyknutý.
Čo teda robíte, keď nič nerobíte?
Ani neviem. Čítam si, váľam sa (smiech).
