Román Lajosa Grendela Život dlhý takmer štyri týždne (Marenčin PT, preklad Karol Wlachovský), v ktorom sú kapitoly očíslované od konca a minulosť sa prudko prelína s prítomnosťou, má bohatú galériu postáv a množstvo reálií. Tie tvoria kolorit mestečka a doby od druhej svetovej vojny po súčasnosť.
Postupne odhaľujeme kompozičné zvláštnosti, skladáme z nich celok tak, ako protagonista Šaňo Varga skladá spomienky na minulosť. Je médiom vševediaceho rozprávača, on môže spomínať bez ohľadu na čas, ale „románový“ prechod z obdobia do obdobia je plynulý a dobrý.
Šaňo je šesťdesiatnik, ktorý si niečo pamätá a o niečom vyslovuje iba domnienky; autorský rozprávač ho vybavil najmä vnútornými monológmi, v ktorých je veľa dobrých úvah, napríklad o čase historickom a čase spomienok, o starobe a posmrtnom živote, o tele a duši.
Paralela umierania
Takéto myšlienky ho obchádzajú po smrti manželky a odchode detí, ktoré sa mu vymkli a obidve žijú podľa Šaňa nedôstojne. Práve uvedomovanie si medzigeneračných vzťahov, istý koniec súžitia mestečka a ľudí v ňom, paralela umierania času a ľudí, ktorých delí na hriešnych a dobrých, ho privádza k spomienkam na starobylý, elegantný svet – starú meštiansku komunitu.
K nej sa viažu prírodné intermezzá, ktoré dokresľujú atmosféru mesta. Osobitne ide o motív impresionistickej záhrady, kde rodinná spoločnosť stoluje a svojou komunikáciou pripomína postavy z Čechovových drám. Pokojná rodinná minulosť i spôsob života sa odvtedy zmenili.
Čas románu trvá zhruba štyri týždne. Na jeho začiatku sa Šaňo skontaktuje s nekonvenčným, slobodným človekom – bezdomovcom Hugom. Tento motív vypovedá o potrebe človeka vyrozprávať sa. Obidvaja majú na to hlboký, ale rôzny dôvod.
V spomienkach prejdú svojimi životmi každý iným spôsobom: Šaňo najmä vnútorným monológom a Hugo priamym rozprávaním. Hugova reč je originálna, plná sentencií, zdôraznené je jeho slobodné myslenie.
Šaňo má v sebe istú zdržanlivosť, neúprimnosť, strach i zbabelosť. V ťažkých rozhodovaniach sa konfrontuje so svojimi už mŕtvymi príbuznými, ako by problém riešili oni.
Výpoveď o sebe i dobe
Obaja spomínajú, ich výpoveď o sebe a o dobe je vecná, miestami sa pokúšajú o humor, ale viac ide o iróniu a sarkazmus. Spomienky vnášajú do románu udalosti z čias komunizmu, vstup vojsk v roku 1968, cesty za železnú oponu, normalizáciu, „výmenu kabátov“, čas po novembri 1989.
V knihe sú zväčša publicistickým spôsobom nakopené všetky „aktuálne“ veci nedávneho i súčasného obdobia. O dobe sa hovorí väčšinou priamo, nie konaním postáv, hoci ony sú dobre charakterizované.
Najzaujímavejšia je epizódna postava Klementíny s vizionárskymi schopnosťami, ktorá je po drastickej osobnej skúsenosti nositeľkou základných posolstiev knihy. Rodinné témy a motívy sú lepšie než obraz politických udalostí.
Vo svojej podstate je to kniha nostalgická, smutná, až pochmúrna. Šaňovi sa Hugo stratí, rozprávanie o minulosti a posudzovanie súčasnosti sa uzatvára. Tretia časť je číselne označená nulou a verbálne slovom Prázdno.
Vcelku dobrú knihu, žiaľ, kazí väčšie množstvo rôznorodých gramatických nedostatkov, štylistických ťažkopádností a klišéovitých výrazov.
