Ako tvorím: Fotografka Olja Triaška Stefanovič
Rozhovor sme skončili okolo polnoci, popri hovorení o tom, ako tvorí, fotografka Olja Triaška Stefanovič stihla napiecť koláče. Je vraj workoholička, a preto sa jej nevyhýbajú ani obdobia kríz. „Stále sa však snažím naučiť sa žiť svoje sny,“ hovorí.
Na jednu stenu v bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie, kde je práve jej výstava Výstrahy javiska, nalepila obrovskú fototapetu akejsi tichomorskej idylky. Na jej obale vraj stálo: „Blahoželáme – už môžete len odpočívať a obdivovať premenu vášho domova!“
„Je to sériovo produkovaná tapeta s rokom výroby 2011,“ opisuje Stefanovič, „žiadna starina. Je to o nás. O tom, ako túžime po lepšom živote aj na úkor toho, že bude len umelý a neskutočný. Hlavne ho chceme rýchlo a hneď.“ Aj doma si predsa vytvárame malé, súkromné javiská, na ktorých hráme. „Javiská sú všade okolo nás, mali by sme si dávať pozor, aké informácie z nich dostávame,“ vysvetľuje.
Priestoru sa venuje už dlho, naposledy fotila rôzne kultúrne domy či prázdne nahrávacie štúdiá. Kultúrnych domov, ako ich poznáme, je vraj nespočetne aj v Srbsku, odkiaľ pochádza. Pri čítaní dokumentov o tých našich ju vraj najviac zarazila samota, ktorá v nich prevládala napriek tomu, že stále nesú úlohu spoločenských stredísk.
Často sedávala v prázdnych hľadiskách. Neprišli nostalgické spomienky, skôr uvedomenia si toho, ako práve „kulturáky“ šírili politickú propagandu. „Snažím sa ukázať, aké dôležité je vnímať priestory okolo nás vrátane ich minulosti. Každý interiér je predsa vytvorený a prispôsobený potrebám ľudí – ale iba oni ho naozaj dokážu naplniť, dať mu spomienky. Priestor v nás rovnako ako hudba či vôňa môže vzbudzovať pocity – má dušu, a práve to ma na ňom fascinuje.“
Fotografovala už prázdne štúdiá „ružového“ seriálu, nefunkčné priestory či „diery“ – ktoré vznikli po zásahu developerov. Na svoje stanovištia sa vracia opakovanie, keď vytiahne fotoaparát, väčšinou už vie, akú emóciu či myšlienku chce zobraziť. „Niekedy však nevidím riešenie, všetko iba pomaly uskladňujem vo svojej hlave,“ hovorí, „ale v čomsi je to nádherné, stáť tam a byť spojená s obrovským javiskom, kinom, štúdiom alebo futbalovým štadiónom prostredníctvom fotoaparátu.“
