Kadlečík: Česť nezávisí od toho, koľko je hodín

Politiku považujem vo všeobecnosti za nižšiu kategóriu ľudskej činnosti, hovorí spisovateľ Ivan Kadlečík.

Ivan Kadlečík (1938). Z kníh: Dvanásť, Vlastný hororskop, Lunenie, Epištoly, Taroky, Srdce sa volá ň, Žiť sa dá len autobiograficky, Vlani ako dnes, Lístoky, Malé prelúdiá, Chronoskop, Škoda knižke nerozpredanej ležať, Spytovanie (s Olegom Pastierom).(Zdroj: SME - JÁN KROŠLÁK)

"Ak sa porotcovia zhodnú, že si cenu zaslúžim, treba im s istými pochybnosťami aj veriť. Ja si cenu neudeľujem sám. Keby to tak bolo, možno by som sa neocenil vôbec," hovorí na margo nedávneho prevzatia Ceny Jána Langoša IVAN KADLEČÍK, jeden z mála slovenských literárnych disidentov v normalizačnom dvadsaťročí. Človek, ktorý považuje život v pravde a mravnosti za samozrejmosť, spisovateľ, ktorý nie je v žiadnej stavovskej organizácii a preto sa nemusí s nikým vadiť. Iba ak sám so sebou, čo považuje za najviac produktívne a kreatívne.

Ako vyzerajú Vianoce v literátskej (i hudobníckej) rodine v Pukanci? Sú pre vás sviatočné dni relaxom od písania alebo vítaným časovým priestorom na dobiehanie prípadných restov?

Vianoce ako subsystém našej kultúry a osobnej identity nie sú relax, ale povinnosť, určená predkami. Oni stanovili medze a ja ich neprekročím, dodržiavam všetky rituály, zvyky, tajomné obrady, predpisy a tá prísnosť mi dáva slobodu nepodliehať každej náhodnej móde. Keďže všetok čas je celok a neodchádza, v mojich súčasných sviatkoch sú obsiahnuté všetky predchádzajúce. Ich rozmer je kozmický. Dnes svätíme všetky Vianoce, ktoré boli i budú.

Tieto Vianoce boli zrejme poznačené dvoma udalosťami, krátko pred nimi ste sa stali laureátom Ceny Jána Langoša a o týždeň neskôr zomrel Václav Havel...

Úmrtia a ocenenia patria čiastočne do inej duchovnej kategórie. Václav Havel pre mňa nezomrel ani ho nepochovávam ako materialisti a politici. Ideológia konzumu ako pandémia zachvátila už aj mŕtvych a pohreby. Čítam si zopár jeho rukopisných listov z rokov 1974 a 1975 a beriem ho ako spisovateľa a mysliteľa. Preferujem fakty a informácie predovšetkým z konkrétnej umeleckej tvorby. O politike mlčím, lebo vo všeobecnosti ju považujem za nižšiu kategóriu ľudskej činnosti.

Tá cena nie je z radu literárnych, hoci už ju dostali tiež ľudia, ktorí sa preslávili aj písaním. Napriek tomu má niečo, možno veľa spoločné s Cenou Dominika Tatarku a to etický rozmer. Aké pocity prevažovali u vás pri udelení týchto ocenení, bolo to zadosťučinenie za fakt, že ste dvadsaťročie oficiálne ako spisovateľ neexistovali?

Štatút Ceny Jána Langoša obsahuje aj oblasť literatúry a umeleckej tvorby, ktorá je v súlade s etickým humanizmom. Áno, to má spoločné s Cenou Dominika Tatarku. Ak sa porotcovia zhodnú, že si cenu zaslúžim, treba im s istými pochybnosťami aj veriť. Ja si cenu neudeľujem sám. Keby to tak bolo, možno by som sa neocenil vôbec. A ak hovoríme o živote v pravde a mravnosti, to je samozrejmá povinnosť, nie zásluha. Človek sa o to len usiluje. Nijaká satisfakcia teda nejestvuje.

Dnes veľa bývalých disidentov hovorí, že vlastne tá nemožnosť oficiálne publikovať nakoniec nebola až taká hrozná. Iste, aj vtedy vznikali kvalitné diela (hoci sa šírili len samizdatom, prípadne vychádzali v exile), ale na druhej strane ľudia prichádzali o zamestnania, boli šikanovaní tajnou políciou. Nie je ten spätný pohľad len dôsledkom prirodzenej ľudskej vlastnosti vytesniť z pamäti to zlé?

Nech si disidenti aj nedisidenti hovoria a myslia, čo chcú. Hovorím vždy len za seba a svoj život. A za to všetko, aj za omyly a pravdy si osobne zodpovedám. To platí aj dnes a naveky. Každý deň sa človek rozhoduje, je to voľba alternatívy maximálne smerujúcej k pravde a optimálnosti. Chcel som len žiť dôstojne a konať slobodne až po hranicu daných možností. Nič viac a nič menej. Podobne konal a koná dodnes Oleg Pastier. Je výnimkou, ktorá nepotvrdzuje slovenské pravidlo.

Váš kontakt s Ludvíkom Vaculíkom z čias normalizácie je všeobecne známy, z vašej vzájomnej korešpondencie vznikla aj kniha. A najmä - publikovali ste v jeho edícii Petlice, podobne ako zopár ďalších slovenských autorov. V poslednom období sa na vás minimálne dvakrát tešil Vaculík márne. Asi pred tromi či štyrmi rokmi ste sa mali stretnúť v Bratislave na debate v rámci festivalu k cene Anasoft litera, a teraz vás mal uviesť ako laureáta Langošovej ceny v Prahe. Vždy vám to prekazila choroba. Kedy ste boli spolu naposledy, prípadne máte v pláne sa v blízkom čase stretnúť?

Naposledy sme „boli spolu“ pri jeho osemdesiatych piatych narodeninách. Napísal som príspevok do zborníčka vydaného pri tejto príležitosti. Okrem mňa tam znela slovenčina už len z príspevku Agneše Kalinovej. Priateľstvo nie je klobása, ktorá musí mať hmotnú povahu, ale duchovné bratstvo funguje aj na metafyzických princípoch. Aj teraz Ludvíkovi Vaculíkovi odovzdala v Prahe pozdrav a knihu Čítanie myslenia s venovaním moja dcéra a Ludvík nám poslal pozdrav a svoju knihu. Duchovné spojenie bolo zas ideálne nadviazané a vôbec nie je dôležité, že sa materialistická stránka stretnutia neuskutočnila. To isté platí o Václavovi Havlovi. Keď mu dcéra k pozdravu z Pukanca pohladila ruku, povedala „máme vás radi“ a odovzdala moju bibliofíliu Dnes s osobným venovaním, priam sa rozžiaril v úprimnom úsmeve. Ten jeho úsmev tu ostane nielen na fotografii. Mám ho stále pred sebou, osvetľuje ma.

Vráťme sa ešte k Cene Jána Langoša. Kedy a ako ste sa dozvedeli, že ju dostanete, bolo to pre vás veľké prekvapenie?

Dozvedel som sa to telefonicky a hovorím o tom na videu, ktoré nakrútil pre túto príležitosť v Pukanci Mário Homolka. Premietalo sa v Prahe pri odovzdávaní ceny. Z tohto prejavu citujem: „Správu o udelení Ceny Jána Langoša som prijal s bázní a třesením. Toto slovné spojenie sa mi vynorilo kdesi z nadvedomia, pretože som vyrastal v prostredí, ktoré si ctilo Biblí svatou v kralickom preklade. Môj otec, pridŕžajúci sa ideí lutherského protestantizmu a Tomáša Garrigua Masaryka, hovorieval v čase vojen, fašizmu i komunizmu, že to všetko je dielom ľudí, ktorí nemajú bázne. Myslel tým azda pokoru, rešpekt a úctu voči kategorickému mravnému imperatívu.“ Atmosféru slávnostného odovzdávania cien mi podrobne tlmočila moja dcéra Zuzana, ktorá namiesto mňa prebrala cenu od predstaviteľky Nadácie Jána Langoša Gabriely Langošovej. Múdre a presné laudácio predniesol Ludvík Vaculík a s názvom Zbavit se současnosti ho uverejnil aj v Lidových novinách (Poslední slovo 13. 12. 2011).

Momentálne sa pohybujeme v kruhu neuveriteľných súvislostí i náhod. Desiateho decembra, na Deň ľudských práv, keď ste si v Prahe nemohli osobne prevziať Langošovu cenu pre slovenského laureáta, dostal jej medzinárodnú obdobu Václav Havel. Nepodarilo sa vám teda byť nielen s Vaculíkom, ale ani zažiť posledné verejné vystúpenie nášho bývalého prezidenta...

Uprednostňujem dianie nevonkajškové, aj meditácia je čin a realita. Lebo veď podstatné sú idey a významy. Radšej preto čítam jeho slová, uvažujem o ich zmysle. Ako napĺňať v sebe jeho posolstvá, ako sa s nimi vyrovnať, ako nimi obohatiť vedomie.

Stretli ste sa niekedy s Langošom, ako ste vnímali jeho pôsobenie v disente, blízke priateľstvo s Tatarkom či Havlom, vydávanie samizdatových Bratislavských listov a po revolúcii jeho politické pôsobenie a vznik Ústavu pamäti národa?

S Jánom Langošom sme sa bližšie nepoznali, azda sme sa príležitostne stretli. Sympaticky som akceptoval jeho životné postoje a ideály.

Keď sa Havel, už ako úspešný dramatik, stal lídrom opozície, vyčítal mu jeho blízky človek, filozof Josef Šafařík, sám tiež nepriateľ režimu, že z hľadiska taktiky nemá preplietať umenie s politikou, lebo tým vyvolá represiu štátnej moci a následnú smrť nezávislej kultúry. Havel však spolu s ostatnými umelcami a literátmi z disentu vrátane vás vytvoril v rokoch po Charte 77 paralelnú nezávislú kultúru na skvelej úrovni, presahujúcu tvorbu oficiálnych autorov. Príbeh Šafaříka a Havla s "dobrým koncom" po roku 1989 je samostatnou kapitolou, dá sa však z neho odvodiť, že názory múdrych a výnimočných osobností, aj keď často hovoria zdanlivo v protiklade, sa od istej úrovne dajú previesť na spoločného menovateľa?

Pravdu mal aj Šafařík, aj Havel, ak to nechápeme ako postmodernistickú nivelizáciu pravdivosti, ale stretnutie dvoch odlišných spôsobov myslenia. Takéto stretnutie a náraz v intelektuálnej oblasti sú vždy plodné. Nijaké kritické a analytické myslenie nie je jednosmerné. Rozpory, aj antagonistické, sú produktívne.

Keď sme pri novembri ´89, ako zmenil váš osobný život a ako sa so slobodnými možnosťami vyrovnala slovenská literatúra? Využila ich alebo prepásla?

November je Andersenova rozprávka o kráľových nových šatách.

Každopádne sa vytvorili dva antagonistické spisovateľské tábory, a hoci už dnes medzi nimi nie je možno taká nevraživosť ako v 90. rokoch, asi to nie je dobrá situácia. Pritom hlavným problémom nebola vždy kvalita či nekvalita tvorby. Dokedy to bude trvať?

Kým sa nenájde dieťa narodené hoci v jasličkách, ktoré povie: Kráľ je nahý.

Svoju rolu v tom zohrala aj Matica slovenská. Vy ste v Martine a v Matičnom čítaní kedysi urobili kus krásnej práce, o čom svedčí aj nedávna knižka vašej manželky. Ako sa na Maticu dívate dnes? A prečo vlastne tá kniha vyšla až teraz?

V tom čase mala Matica slovenská jedno zo svojich priaznivých období, ktoré sme využili na vydávanie dobrého časopisu. Koniec časopisu nastal, keď sa Matica totálne poddala normalizácii. Dodnes sa z toho nespamätala. Kniha Čítanie myslenia obsahuje takmer všetky relevantné informácie o Matičnom čítaní 1968 - 1970 (a vo svojej prvej časti o podobnom časopise, ktorý sme robili v Košiciach – Krok 64 a Krok 67). Hm, prečo vyšla až teraz? Je to výsledok dlhoročnej úmornej roboty (čiastočne aj postupne časopisecky i na internete www.kadlecik.sk publikovanej).

Ako vplýva rozhádanosť spisovateľského stavu, ktorý bol kedysi nadhodnotený do pozície "svedomia národa", na jeho povesť v dnešnej spoločnosti? Čo sa vlastne dá očakávať od spisovateľa a od literatúry vôbec?

Nie som členom ani jednej zo spisovateľských organizácií, sedím doma a nemusím sa s nikým vadiť, iba ak sám so sebou. A to je najviac produktívne a kreatívne. Kedysi som sa blahosklonne usmieval nad gýčiarmi, podvodníkmi a hlúpymi grafomanmi, dnes ma deprimujú a mám z ich prevahy úzkosť a strach, pretože stoja na strane rozkladu, deštrukcie, vlastne smrti ako zločinci. Negujú hodnoty a rušia systém, likvidujú poklad a podklad, na ktorom stojí civilizácia a humanita. Literárna veda a kritika, ak vôbec jestvujú, sa neodvážia povedať to priamo, lebo najvyšším kritériom sú „názory“, nie fakty, pravidlá a argumenty.

A celkom konkrétne na prahu nového roka?

Nový rok neznamená nič okrem zmeny dátumu. Čas je tu stále celý a všetok. Nedeliteľný od večnosti minulej po večnosť zajtrajška. Neželám si nič. A ak predsa niečo, nezávisí to od dátumu. Česť nezávisí od toho, koľko je hodín.

ico

Aj báseň je bázeň

„Čo môže spisovateľ? Takmer nič. To nič môže mať podobu básne, eseje alebo vety, ktorá písacím perom ako písacím prstom ukáže, upozorní, varuje človeka, usvedčí a pomenuje všetko, čo nepozná bázeň. Aj báseň je bázeň.“ Takto sa končí ďakovná reč Ivana Kadlečíka, ktorá nedávno odznela na odovzdávaní Ceny Jána Langoša tomuto dvadsať rokov umlčiavanému spisovateľovi. Jednému z mála slovenských literárnych disidentov, ktorého tvorba je garantovaná jeho vlastným životom.

ico

Užitočná nevera

Pätnásty júl 1971 je jeden z dôležitých dátumov v živote Ivana Kadlečíka. V ten deň dostal po predošlom odvolaní z funkcie šéfredaktora Matičného čítania, ktorý po okupácii v šesťdesiatom ôsmom „slúžil podpore pravicovo-opurtunistických síl“, aj definitívnu výpoveď z Matice slovenskej. Už krátko predtým ho vylúčili z komunistickej strany i spisovateľského zväzu, a tak dovtedajší redaktor a literárny kritik s bremenom normalizačného publikačného zákazu pocítil v Kristových rokoch ako „začalo nebadane, no húževnato pribúdať surovej osirenosti a neistoty vo vnútri“. Proti samote a strachu si neskoršie našiel hudbu a organ v evanjelickom kostole v Pukanci, ale už predtým sa stal súčasťou okruhu českých disidentských spisovateľov. To znamenalo kontakty osobné i písomné (z korešpondencie s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vznikla neskôr kniha Poco rubato), vydávanie samizdatových časopisov a kníh (v edícii Petlice mu vyšli Reči z nížiny a Tváre a oslovenia).

Iný dôležitý dátum, tiež júlový, je z roku 1977, keď sa Kadlečík aj s rodinou vracia po vyše tridsiatich rokoch do Pukanca, kedysi bydliska jeho starých rodičov, kde vychodil prvý ročník ľudovej školy. Tentoraz tam zakotvil natrvalo, žije tam dodnes. Stal sa v Pukanci nielen knihovníkom a organistom, ale aj hostiteľom svojich disidentských priateľov, a v päťdesiatke aj knižným debutantom, samozrejme, vtedy ako inak než v exilovom vydavateľstve, keď mu v Kolíne nad Rýnom vyšli Rapsódie a miniatúry. A z Pukanca si po revolúcii išiel aj po Cenu Dominika Tatarku za Hlavolamy.

Pavel Vilikovský v doslove ku ktorejsi z jeho kníh napísal s miernym humorným zveličením, že „vďaka“ odstaveniu od oficiálnych publikačných možností sa Kadlečík časom nasmeroval od aktuálneho (ne)komentovania literárneho i spoločenského diania k bohatej a širokospektrálnej prozaickej tvorbe. Je dobre, že popri nej (či v nej?) má stále miesto aj pravidelná publicistika v týchto novinách: Dnes píše Ivan Kadlečík. A ešte lepšie je, že nepíše len „dnes“, že je neverný vlastnému bonmotu, ktorým kedysi tak očaril Vaculíka: „Prestaň začínať! Začni prestávať!“

Alexander Balogh

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  2. Malé knedličky, veľké dojmy
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  6. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  7. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  10. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 135
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 915
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 950
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 369
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 966
  6. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 4 836
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 424
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 616
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 2 910
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 699

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

ŠPORT

Sagan: Keď idem so Slovákmi, navzájom sa motivujeme

Majstra sveta čaká prvý ostrý štart.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Prípad pre psychológa. Na Oscaroch sú ním všetci, vťazi aj porazení

Herci si u nich nacvičujú úsmevy, aby nebolo vidieť ich sklamanie.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop