Od 70. rokov dodnes vystupuje na najslávnejších operných pódiách. „Opera – to je ako umenie z antikvariátu, ale vždy ho môžeme preniesť do nášho života,“ hovorí EDITA GRUBEROVÁ. Spieva stále vynikajúco a pravidelne ju môžete vidieť aj na benefičných akciách. Nedávno napríklad v Bratislave a vo Francúzsku.
Vo Francúzsku spievate na troch benefičných koncertoch. Čo vás na to motivuje?
„Okrem toho, že to robíme pre seba – tá naša činnosť, a to hovorím za všetkých spevákov, má v sebe niečo špeciálne. V podstate toto naše zamestnanie, keď to tak môžem nazvať, má niečo spoločné s uzdravením duše a s uzdravením tela. Týmto prispievame alebo by sme mali čím viac prispievať k blahu iných ľudí. Preto je pre mňa dôležité, keď ma požiadajú spievať na benefičnom koncerte. Dávam tým niečo späť z toho, čo dostávam od publika, keď mi ľudia tlieskajú, keď sú nadšení. Mám takto možnosť niečo dať, niečo z toho skutočne vrátiť. Ak môžem, tak pomôžem.“
Budete v tom teda pokračovať?
„Áno, áno. Aj v Bratislave som mala benefičný koncert v Dóme sv. Martina. Postavili tam nový organ, krásny nástroj. Tým dávame až dvojakú pomoc. Publikum príde, je nadšené, užíva si koncert a ešte je tam niečo navyše. To vždy robí radosť.“
Ste čestnou prezidentkou Bratislavských hudobných slávností. Čo vám dala Bratislava?
„V prvom rade šesť rokov náročného štúdia s dosť prísnymi profesormi. Dostali sme úžasné vzdelanie. Myslím, že jedno z najlepších, povedzme, v Európe – čo som zistila neskôr v praxi. Keď sme odtadiaľ odchádzali, profesori a vlastne celá tá inštitúcia od nás niečo žiadali. Mala som šťastie, že som našla pani profesorku Medveckú, ktorá mi už v prvom ročníku povedala, že takúto koloratúrku Bratislava ešte nepočula. Každopádne, vždy hovorím, že diamant treba brúsiť, aby sa trblietal, a ona bola tá prvá, čo ho začala brúsiť. A až tak ho vybrúsila, že som vo viedenskej Staatsoper predspievala Kráľovnú noci z Mozartovej Čarovnej flauty, hneď som dostala angažmán.“
Ktorí hudobní partneri, speváci alebo dirigenti vás najviac obohatili?
„Keď som začínala ja a bola som tá malá, povedzme, bol to James King, Shirley Verret, Leonie Rysanek. Prirodzene, dirigent Karl Böhm – s tým som robila Zerbinettu, ktorá ma potom vyniesla do sveta. On bol mojím umeleckým otcom, ktorý ma objavil. Po každom predstavení hovoril 'Mein Kind, keby to len Richard Strauss počul'. Ja som len ľutovala, že som ho spoznala až tak neskoro. Vtedy už bol vyše osemdesiatročný. Vyjadrila som pred ním želanie, aby sme robili ešte niečo. Daphné som si vymyslela. 'Ja, mein Kind, už som pristarý, už nevládzem', hovoril mi. Daphné by aj tak nebola rola pre mňa, ale snažila som sa o to, lebo on bol posledným gigantom. S dirigentom Karajanom som nemala príležitosť pracovať. Iba raz som s ním spievala Kráľovnú noci, premiéru v Salzburgu v roku 1974. Akosi k tomu nedošlo.“
Kto z partnerov – tenorov, na vás zapôsobil?
„Spievala som s Petrom Dvorským, keď bol na ceste k vrcholu. Vo Viedni sme spolu spievali Donizettiho Luciu di Lammermoor. Mala som to šťastie spievať aj s Alfredom Krausom. Teda, to bol tiež jeden gigant. Mal tuším sedemdesiat rokov a ešte stále spieval. Nikdy sa nedal zviesť nejakými krásnymi rolami, ktoré neboli pre jeho hlas. U neho som videla, ako si treba dávať na hlas pozor. A aj sa to nejako u mňa ujalo. Ani ja už predsa nie som najmladšia, ale ešte stále mám svoje zdroje, takže ich využívam naplno. Vidím, že si užíva aj publikum, a dokonca viac ako doteraz. Mám totiž obdobie, keď môžem povedať, že 'to nechávam spievať' alebo ako sa povie, že 'mi to spieva'. A mojou úlohou je len prežiť a precítiť to, čo spievam. Teda konkrétne, keď ide o nejakú opernú postavu, nezaoberám sa technickými problémami, ale venujem sa len tomu konkrétnemu zážitku.“
Všetci u vás obdivujeme to, že dokážete nielen zaspievať, ale aj vytvoriť postavu. Čo si myslíte o moderných réžiách v opere? Je to plus alebo skôr niečo, čo vás spevákov na javisku zaťažuje?
„Sme v opere, to je umenie ako z antikvariátu. Ale my ho môžeme preniesť do nášho života, lebo to, čo sa v operách odohráva, je vždy to isté – ide o ľudí, o vzťahy, o lásku, o utrpenie a niekedy o smrť. Ide o to, aký pohľad má režisér. Keď zostane v diele, tak je to o. k. Vtedy milujem moderné divadlo. Ruší ma to, keď sa nerešpektuje hudba. To nejde. Je to problém, je to veľký problém, lebo keď je režisér ústretový voči publiku, tak je to staromódne, ale keď robí niečo nezvyčajné, je to často proti dielu. Je to ťažké. Niekedy vidím, čo si navymýšľajú, že tomu chýba estetika aj logika, že je to iba výkvet nejakej bujnej osobnej fantázie, a to odmietam.“
Ktorí mladí speváci vás inšpirujú?
„Niekedy spieva všelikto, aj na veľkých scénach, až sa čudujem. Treba sa uvoľniť, rásť, vyčkať. Niektorí speváci majú v štyridsiatke problémy s hlasom. Ako 22-ročná som spievala v Banskej Bystrici Traviatu aj Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Aj keď to bolo malé divadlo, už vtedy ma Jaro Blaho na to upozorňoval. Aj dozrievanie je dôležité. Ako moja Norma. Aj po tridsiatom predstavení zakaždým dostáva iné dimenzie.“
Čo vás čaká v najbližšom čase?
„La Straniera od Vincenza Belliniho. Bude to asi moja posledná postava v opere. Práve teraz na nej pracujem. Najprv bude koncertná verzia v Mníchove. Mám rada koncertné verzie opier. Spevák aj obecenstvo sa lepšie môžu sústrediť na to, čo je podstatné. V Zürichu, kde je nový riaditeľ, bude inscenovaná v divadle a v roku 2015 v Theater an der Wien vo Viedni. V Japonsku budem spievať Donizettiho Annu Bolenovú. Pôjdem aj na Pražskú jar do Prahy, kde mám veľmi vďačné publikum. Budem spievať Roberta Devereux, môjho miláčika. A čím ďalej, tým viac sa chcem zameriavať na recitály a na piesne – hlavne Schubertove.“
Na záver – čo je pre vás v tejto chvíli podstatné?
„Najdôležitejšie je zachovať si zdravie – to je tá najväčšia vec pre každého, či je to spevák, či je to kominár, alebo pekár. Zdravie je ten najväčší dar. Všetko ostatné sa končí, keď vás pochytí nejaká choroba. Zdravie si želám pre seba a želám ho aj mojej rodine, hlavne mojim vnúčikom, lebo keď je zdravá celá rodina, vtedy spieva aj duša. To by som priala hlavne všetkým deťom sveta. Keď môžem, vystupujem na benefičných koncertoch ako tu vo Francúzsku. Aj v Japonsku som darovala časť honoráru sirotám, ktoré stratili rodičov pri tsunami. Sú to síce len kvapky na horúci kameň, ale jedna kvapka dá druhú a môže sa z toho uhasiť aspoň časť toho nepríjemného ohňa, ktorý občas spaľuje náš život.“
Casta diva
Edita Gruberová stále udivuje svet svojím neuveriteľným hlasom. Benefičný koncert v Paríži iba potvrdil jej stále skvelú formu.
„Dnes večer anjelské hlasy prichádzajú na pomoc tým, čo žijú v pekle,“ hovorí na úvod Jean-François Galliot, prezident organizácie Coline Opera, ktorá pripravila v Paríži tento koncert v prospech troch humanitárnych organizácií pre deti.
Koncert sa koná v Salle Pleyel, neďaleko Víťazného oblúka. Na ilustráciu, na tomto pódiu nedávno stála huslistka Anne-Sophie Mutter a čoskoro tam vystúpia klaviristka Martha Argerich alebo sopranistka Anna Netrebko.
Na programe je koncertná verzia opery Vincenza Belliniho Norma. Hrá Filharmonický orchester z Nice, spieva Zbor Opery v Nice, diriguje Andriy Yurkevych.
Už týždne vopred sú všetky lístky vypredané, aj tie za 350 eur a viac. Na chodníku pred budovou čakajú ľudia, ktorí dúfajú, že sa predsa len dostanú dnu. Jeden optimista dokonca drží v ruke papier s nápisom „kúpim lístok“.
Mnohí z tých, čo prišli, majú ešte v živej pamäti štyri prídavky Edity Gruberovej v Opere Bastille, kde obecenstvo kričalo „You are the best“ aj to, že z Theatre des Champs-Elysees ľudia nechceli odísť a riaditeľ ju požiadal, aby prídavok ešte zopakovala.
Dôvodom je ona, kráľovná koloratúry, ktorá stále udivuje svet neuveriteľne dokonalým spevom. V náročnej postave Normy sa v minulosti zaskvela nezabudnuteľná Rose Ponselle, la divina Maria Callas, la stupenda Joan Sutherland.
Dnes je Edita Gruberová pravdepodobne najlepšou Normou na svete.
Znie Belliniho hudba, tá o ktorej Wagner povedal, že je „krajšia ako sen“. Potlesk buráca, len čo sa objaví na javisku a to ešte ani nezačala spievať. Pred publikom sa odvíja príbeh galskej kňažky, ktorá miluje rímskeho prokonzula, okupanta. Gruberová JE Norma - spevácky aj herecky uchvacuje obecenstvo.
Prvé ovácie sú už po úvodnom dejstve. Po koncerte nastávajú nekonečne dlhé demonštratívne ovácie postojačky, ľudia tlieskajú, skandujú, kričia Bravo Edita! a podávajú jej kytice.
Obecenstvo nechce odísť, nemôže odísť, lebo pretrváva chvíľa, za ktorú je Faust ochotný dať Mefistovi svoj život. Lebo spievala casta diva, úžasná Edita Gruberová.
Sabína Škarbová, autorka je publicistka
Autor: Sabína Škarbová
