Filove umenie je predovšetkým intelektuálnym dobrodružstvom, sprevádzané pôžitkom z maľovania.
Výstavy umelcov „nad 50 vyššie“ to majú u nás ťažké. Výtvarnú scénu vždy viac vzrušuje to, čo prichádza ako to, čo ju formuje niekoľko desiatok rokov. A tak sa niekedy stane, že veľké, či menšie retrospektívy sa chápu ako povinná jazda tých, ktorí to podstatné už povedali a už sa len opakujú v očakávaných prídavkoch spriazneného obecenstva.
Ale niečo na tom predsa len bude, pretože scenáre výstav zaslúžilých sú obyčajne len stavaním spomienkových pomníkov bez toho, aby sa na veľkosť toho či onoho barda pozrelo kritickejším okom. Výstava Rudolfa Filu Obrazy (maľby a premaľby) v bratislavskej Galérii 19 je možno odpoveďou, ako sa vyhnúť takémuto „skameneniu“ zaživa.
Aj keď jeho zatiaľ posledná výstava v koncepcii Doroty Filovej na prvý pohľad nespĺňa parametre retrospektívnej výstavy, predpokladám, že má ambíciu byť bilancujúcou výstavou. Tvorí ju síce len v sedem diel (ak počítame diptychy, triptychy, či viacpočetné cykly za jeden obraz), ale vybraných tak, aby predstavovali zásadné ohniská Filovej tvorby.
Škola ako azyl
Práve zámernou „neutáranosťou“ viditeľnejšie vystúpili princípy, ktorými sa riadi nielen v rámci samotnej maľby a dejín umenia, ale úsporným štýlom pripomenula staré časy, keď Filove zásady inštalovania platili za nepísaný kánon.
Keď pred vyše rokom vyšla kniha Rozhovorov o maľbe Jany Geržovej s asi dvadsiatkou žijúcich maliarov, „tému Fila“ neobišla väčšina opýtaných umelcov. Vplyv jeho výtvarného myslenia nezasiahol len tých, ktorí ho prijímali, ale aj tých, ktorí sa mu bránili. Pohodlne by sa to mohlo pripísať dĺžke jeho tridsaťročného pôsobenia na oddelení propagačného výtvarníctva na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu.
No s úväzkom učiteľa prežil už nejeden umelec bez toho, aby to zanechalo na zverencoch nejakú stopu. Pre Rudolfa Filu sa škola stala nielen ekonomickým, ale aj umeleckým azylom, kde mohol učiť svoj program a nemusel, ako hovorí „v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vystavovať žiadané hlúposti“.
Rozvinul vyučovacie spôsoby svojho stredoškolského pedagóga Bohdana Lacinu, známeho brnianskeho surrealistu, ktorý bol presvedčený, že len ak umelec číta a počúva, môže z toho vzísť niečo dobré.
Neučil, zasväcoval
Rozvíjaním intelektu v kombinácii s vyučovacími metódami používanými už počas fungovania známeho nemeckého Bauhausu prichystal Fila už ako učiteľ pútavý magnet, ktorý pritiahol väčšinu jeho mladých -násťročných študentov. Vychádzal z toho, čo sa dá reálne naučiť. Teda z bodu, plochy, línie a z úloh, ktoré boli zamerané tak, aby viedli k pochopeniu základných maliarskych princípov a postupov. Väčšina jeho bývalých žiakov však tvrdí, že umenie neučil, že do umenia zasväcoval. A ako povedal Daniel Brunovský, „celá neoficiálna scéna sa vlastne točila okolo Filu. Bol slnko, ostatní boli planéty. Ak bol niekto originál, bol to práve Fila, ktorý vyžaroval nielen vizuálne lúče, ale aj intelektuálne, čím ten malý vesmír držal pohromade“.
Filov rukopis, to je hra s jazykom výtvarného umenia. Dá sa rozpoznať v jeho premaľbách a prekresbách, či už vlastných diel, alebo cudzích predlôh, od lacných kalendárov, kníh, až po faksimílie grafík.
Maľovanie ako milovanie
Zasahuje do nich buď len trochu, akoby letmým ťahom štetca, alebo naopak, nešetrí gestami. Inšpiráciu našiel predovšetkým v hudbe, v ktorej sa princíp spracovania cudzieho motívu používa ako tvorivá metóda už niekoľko storočí.
A podobne aj Fila k obrazu pristupuje ako k inšpirácii, ktorú premaľuje raz do podoby intelektuálnej prešmyčky, raz ako vtipnú glosu a inokedy len tak, ako pastvu pre oči. Ale aj keď je umenie Rudolfa Filu predovšetkým intelektuálnym dobrodružstvom, nedá sa prehliadnuť jeho pestovaný pôžitok z maľovania.
Sám raz povedal, že „maľovaním sa človek realizuje rovnako ako milovaním“, čím sa aj on, maliar-intelektuál, priznáva k večnému sváru duše s telom, či rozumu s citom.
Diela vystavené v galérií nie sú vypožičané z verejných či súkromných zbierok. Autor si ich drží ako svoje majstrovské kúsky, ktorých príležitosť znovu vidieť sa nenaskytne tak skoro.
Autor: Beata Jablonská
