Tomovi Waitsovi sa podarilo dať dokopy silnú kolekciu nápadov aj zvučných mien.
Ankiet o albumy roka je veľa. Existuje však jedna, ktorá sa dá považovať za neoficiálnu cenu britských a amerických hudobných novinárov. Robí ju server metacritic.com a vďaka nej sa dozviete, ktorý album mal najviac pozitívnych recenzií.
Vlani to nebola Adele, PJ Harvey ani Bon Iver, ale niekto úplne iný. Muž, ktorý v prvých päticiach renomovaných hudobných médií (pozri vpravo) chýbal.
Najlepšie triky
„Som posledným listom na strome/ jeseň odniesla tie ostatné/ ale mňa nechce,“ spieva svojím nenapodobiteľným chrapľavým hlasom Tom Waits. Skladba Last Leaf je pre album s novým materiálom, ktorý vydal po sedemročnej pauze, asi najvýstižnejšia. Je to pocit muzikanta, ktorý chcel byť kedysi starší, než vyzeral, ktorý dnes zo svojej farmy v Kalifornii pozoruje bláznivý, uponáhľaný svet a spomína na staré dobré časy.
„Varovný príbeh, uspávanka, pieseň do vlaku, pieseň na diaľnicu, piesne k práci aj riekanka k preskakovaniu švihadla,“ tak charakterizuje nahrávku Bad As Me jej autor. Presnejšie spoluautor. Pod hudbou, textami aj produkciou je totiž opäť podpísaná jeho žena Kathleen Brennanová: „Ona umýva, ja suším,“ opisuje spoločnú tvorbu.
Aj na sedemnástom albume Waits predvádza všetky svoje najlepšie čísla. Je to zvláštna hudba, ale drží fascinujúco pokope a je úplne nezameniteľná s inou. Pre ten neuveriteľný hlas, pre chýbajúci tradičný rytmický dvojzáprah basa–bicie. So svojím čarovným domáckym zvukom a nostalgickou atmosférou starých čias kočovných divadiel, kabaretov, polnočných barov a hudobných automatov.
K nedávnemu číslu venovanému Tomovi Waitsovi časopis Uncut pribalil aj CD. Nie je na ňom jeho hudba, ale hudba, ktorú má vo svojom „jukeboxe“. Je podobne žánrovo pestrá ako jeho nový album – od výstrelkov Captaina Beefhearta cez mladého pesničkára Zacha Condona a jeho skupinu Beirut, salónnu elegantnosť Franka Sinatru až po avantgardného skladateľa Harryho Partcha.
Variácie na balady
Hoci Bad As Me sa začína divokým rozjazdom, kde dychové nástroje imitujú zvuk vlaku, albumu dominujú pomalé pesničky. Schopnosť Waitsa vyžmýkať z nich všetko len nie gýč sa naplno prejaví v New Year's Eve, kde mu uveríte aj tisíckrát prevarenú melódiu škótskej ľudovky Auld Lang Syne.
Sú to najmä nápadité variácie na balady, ktorých autor dokáže navodiť rozchod ako vo filme s Morriconeho hudbou, bravúrne vypointovať vyznanie („Chcem, aby si ma pobozkala/ ešte raz ako cudzinca“) alebo si s kumpánom Keithom Richardsom pobrnávať na španielkach ako pri ohni.
Raz cholerické no prevažne „medové“ gitarové linky sú opäť záležitosťou Marca Ribota, Waits si v štúdiu sadal najmä k starému klavíru, no chopil sa aj bendža či harmónia. Okrem Richardsa v zozname slávnych hostí svieti aj Flea, aj ten však na rozdiel od domovskej skupiny Red Hot Chili Peppers hrá menej nápadnejšie.
Komu by sa zdalo, že hlavný hrdinašesťdesiatnik trochu vymäkol, okrem titulnej pesničky by si mal pustiť najmä Hell Broke Luce. Surová zvuková i textová nakladačka v pochodovom rytme je jeden z najlepších protivojnových protestov za posledné roky.
