Miroslav Žbirka: Chlapci, čo je, učíme sa abecedu?

Na scéne slovenskej populárnej hudby funguje už štyridsať rokov a patrí medzi najobľúbenejších domácich hudobníkov a interpretov.

Miroslav „Meky“ Žbirka (1952) - Spevák, hudobník, skladateľ, legenda slovenskej popovej scény. Je synom Slováka zo stredného Slovenska a Angličanky. V roku 1977 vyhrali spolu s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú Bratislavskú lýru za skladbu Úsmev

Koncom minulého roka vypredal sály na turné s novým albumom Symphonic a teraz by mal oddýchnutý sedieť doma a skladať pieseň pre Mariku Gombitovú. Asi by ňou rád oslávil svoje nadchádzajúce jubileum.

Pôsobíte ako pohodový človek. Ste naozaj taký?

Väčšinou áno, rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma obklopujú, či už na stretnutiach, v šatni, alebo na nejakej akcii. Rád prehodím slovo so známymi, a s tými, ktorých nepoznám a spojí ma s nimi práca, sa rád zoznámim. Bývam v štandardnej pohode a nemlčím v zákulisí. Ale doma sa občas odmlčím. Keď zo seba vydám veľa pozitívnej energie, potrebujem sa dobiť.

Nedávno sme vás videli na obrazovke v seriáli Legendy slovenského popu. Sú pre vás zaujímaví interpreti, ktorí spievajú vaše pesničky?

Vždy ma bavilo, keď moje piesne niekto interpretoval celkom inak. Nikomu do toho nekecám. Napríklad teraz česká kapela Midi Lidi urobila pesničku Do člna. Prekvapilo ma to, navyše, aj voľba skladby bola netradičná, väčšinou ľudia chcú odo mňa iné piesne.

Koncom minulého roka prebehlo vaše turné s novým albumom Symphonic. Bol to váš sen, zrealizovať projekt s orchestrom?

Možno aj áno, ale keby nebolo ľudí, ktorí to chceli viac ako ja, asi by sa to nedalo dokopy. Veď ja som pôvodne bol len gitaristom skupiny Modus. Keby Janko Lehotský, ktorému sme spolu s Lacom Lučeničom a Duškom Hájekom trošku kecali do vedenia kapely, nebol svojho času povedal, že by bolo dobré rozdeliť sa, tak by som sa ani nestal sólovým spevákom. Až keď vznikla kapela Limit a v Slovkoncerte sa začali pýtať – čo je to ten Limit? Veď tam k tomu musíme pridať Miroslav Žbirka! Ja som sa vlastne stal sólovým spevákom tak, že napísali pred Limit moje meno.

symphonic.jpg

Najnovším Žbirkovým dielom je Symphonic Album, na ktorom spieva svoje najväčšie hity v sprievode symfonického orchestra.

A čo teda Symphonic?

Aj pri symfonickom orchestri zafungovali vonkajšie okolnosti. Asi pred troma rokmi sme v štúdiu dokončovali album Empatia a zrazu prišli nejakí ľudia, že v pražskom Obecnom dome majú voľný termín pre symfonický orchester. Hovorím im - Symfoňák? Isteže, aj dva, len už choďte, lebo som sa práve zaoberal albumom Empatia. Po čase idem po Prahe, zrelaxovaný, album dokončený, a vidím plagát – Meky Žbirka, koncert v Obecnom dome. Volám manželke Katke a hovorím, čo to je? Vraj som to sľúbil. Čoskoro som sa ocitol na skúške v štátnej opere, už boli hotové aranžmány, takže to, čo sme si vtedy medzi dverami posľubovali, naozaj zobrali seriózne. Takže ak ste sa pýtali, či to bol môj sen, odpoviem, že to bol zámer, pretože niektoré moje skladby po orchestri doslova volajú. Napríklad Balada, Atlantída či Jesenná láska. Ale že by som si to ja od stola pri kávičke vymyslel, na to teda nemám povahu. Nemám povahu ani zorganizovať turné.

Je to zaťažujúce?

Je to strašne veľa organizačných vecí. Najmä takých, ktoré nevidno, ale treba ich urobiť. Až potom môžete vystúpiť na nejakých Pasienkoch, a dokonca ani vtedy nemáte pokoj. Napríklad minule - všetko už bolo pripravené, hala plná, orchester naučený, ja som prišiel, postavil som sa a zistil, že v hľadisku sa hádajú ľudia, lebo si nemajú kam sadnúť. Z pódia som to musel riešiť – prosím vás, prineste stoličky. Turné nie je len o tom, že prídete a budete hrať. Turné je o cestovaní, v každom meste je iný usporiadateľ, neviete, čím vás zaskočí, môže byť problém s elektrinou alebo s otvorením sály...

Poďme však na začiatok vašej speváckej kariéry. Vraj váš hudobný vývoj ovplyvnili bratia a mama...

Keby som nemal bratov a nehralo sa u nás tak často, ktovie, ako by to dopadlo. Ale ja som vždy rád spieval. Keď tu v Bratislave ešte nestálo toľko nových budov, keď tu bol hotel Hron a Schöne Náci dirigoval dopravu, tak som tu chodil, maličký, a spieval som si. Mám pocit, že som spieval ešte skôr, ako som začal hovoriť. Na ulici ma upozorňovali, nespievaj, však sa na nás pozerajú. A mama mi neskôr hovorila, že podľa môjho spevu vždy vedela, čo bolo v škole. Keď z chodby nič nepočula, niečo nebolo v poriadku.

A čo ste si spievali?

Všeličo. Tam za vodou v rákosí, skupinu Matadors, neskôr Olympic, všetko, čo dávali v rádiu. Vtedy som si nemyslel, že raz budem spevákom, len som to mal rád. To mi niekedy interpreti, ktorých dnes stretávam v šatni, ani neveria. Bol som hotový, keď som sa stretol s Ivetou Simonovou, Milanom Chladilom či Waldemarom Matuškom. A dodnes, keď vidím Jiřího Suchého, musí si určite myslieť, že sa mi niečo stalo, lebo by som mu najradšej stále len ďakoval. Toto malo, samozrejme, svoj vrchol pri stretnutí s Paulom McCartneym v Prahe v roku 2004. Skutočne som bol vtedy poriadne roztrasený, keď sa ma v šatni spýtal, čo si myslím o jeho skladbe Follow me, ktorú mi zahral.

portretmladost.jpg

Miroslav Žbirka v bratislavskom V-klube v roku 1969. Sedemnásťročného speváka odfototografoval jeho priateľ a dvorný fotograf Peter Procházka.

Aké idoly mali vaši bratia?

Môj brat Jason bol napríklad fascinovaný Elvisom. Bokombrady, vyčesané vlasy, špicaté topánky, šialene na to doma v kuchyni na Gunduličovej ulici tancoval. Raz prišli kamoši k nám a z izby znelo Abbey Road. Brat je doma? Pýtali sa. A ja že nie, to mama počúva. Chlapci boli vyvalení. U nás bola jednoducho takáto atmosféra. Brat trápil mamu prepisovaním textov. Beatles išli krásne, ale Rolling Stones odmietala, musela stokrát vracať pásku naspäť. Dodnes spievam Yesterday veľmi podobne, ako som to vtedy hral a spieval vonku na lavičke. Tak som sa vlastne dostal aj do Modusu. Spieval som si s gitarou na lavičke a jedného dňa ku mne prišiel dobrodruh Jano Lehotský. A zavolal ma na skúšku.

Obstáli ste hneď?

Dostal som za úlohu hrať a spievať pesničku od Beatles Do You Want to Know a Secret. Zaspieval som to, skúsil som prvý aj druhý hlas a hovorím, chlapci, čo je, čo sa tu budeme učiť abecedu? A brali ma.

Čo vraveli rodičia a bratia na to, že ste sa stávali čoraz populárnejším?

Rodičia ma podporovali, to bolo v pohode, ale trochu som ich svojím džobom vyplašil. A bratia? Najstarší brat sa toho nedožil, zomrel, keď mal 25 rokov. Druhý sa mi smial a smeje sa dodnes.

Ako to bolo s prezývkou Meky?

Volala ma tak mama, ale myslím, že som na bratislavských uliciach nebol jediný s takýmto menom.

Skôr by sa hodilo, že to je z McCartneyho.

Ani s tým nie ste ďaleko od pravdy, túto správu mi nečakane priniesol po mnohých rokoch Boris Filan z Austrálie, kde sa stretol Vladom Ročákom, čo bol náš sused, a že vraj mi tú prezývku dal on, odvodil si ju od mien kanadských futbalistov. Lebo ja som kedysi chcel byť futbalista alebo hokejista. A čo sa týka priezviska, Žbirkovci sú všetci z Trnavej Hory.

Zo scény slovenskej popmusic ste prakticky nezmizli za takmer štyridsať rokov. Ako je to možné?

Asi preto, že som nikdy neprestal hrávať. Prvá verzia skupiny Modus, to bolo také pretĺkanie sa. Začali sme v roku 1969, v čase bítových festivalov, mali sme anglický repertoár, nacvičili sme sedem pesničiek, vyhrali sme na festivale a začali sme hrať vo V-klube. Všetko vyzeralo tak, že by sme sa mohli dostať aj do rádia, natočili sme pesničku s textom Daniely Hivešovej Smútok. Mali sme šťastie aj v tom, že nás švajčiarsky manažér Charlie Mano dostal do jedného švajčiarskeho klubu, kde sme hrali progresívne skladby, Rolling Stones a tak. Tam sme sa ako Modus veľmi zlepšili, hrávali sme denne niekoľko hodín, vtedy som skončil aj s cigaretami. Po tejto príprave sme si v roku 1972 povedali, že sme si už dosť zahrali repertoár iných, chceme vlastné skladby. Janko Lehotský ich len tak sypal z rukáva. Ale potom prišlo to, čomu sa dnes hovorí normalizácia. Jednoducho to nešlo, nemohli sme spievať, čo sme chceli. V Slovkoncerte nás vysmiali. Časť od nás odišla do orchestra Vlada Hronca.

slehotskym.jpg

Pred koncertom Modusu v roku 1977. Ján Lehotský s písmenom S a Miroslav Žbirka s U.
FOTO: PETER PROCHÁZKA

Po istom čase sa Modus dal opäť dokopy. Ako ste to prežívali?

To bolo v roku 1976. Stretol som Janka Lehotského na Hlavnom námestí u Rolanda. Hovoril som mu, že ma už nebaví interpretovať zahraničné piesne, chcem robiť pôvodné. On hovorí, veď Meky, nastúp ku mne do kapely, našiel som na východe perfektnú speváčku, Marika sa volá. Tá sa ti bude páčiť. Dohodli sme sa, že mi pošle veci a že spolu na Lýre zaspievame. Vtedy som vycestoval do Bazileja, kde som v bare spieval s kapelou Gustáva Offermana a tam mi prišiel dokrčený balík s nahrávkami piatich piesní, ktoré si mám pripraviť. To som si ich pripravil, vybavil som si u Offermana, že končím, vrátil som sa zo zájazdu, išiel som do Lamača na prvú skúšku, a tam som prvýkrát videl Mariku spievať pesničku Skúšam nájsť, ktorú sme však nikdy nenahrali. Hovorím si, to je dobré, rýchlo sme to nacvičili a v roku 1976 sme to zahrali ako nová kapela. A od tej chvíle sme hrávali a robili nové nahrávky, a nepoznali sme nič iné než vypredané koncerty.

A čo na to v Slovkoncerte, vtedy jedinej slovenskej hudobnej agentúre?

Prestali sa nám prestal smiať, veď aj oni potrebovali občas uvažovať ekonomicky. Fanúšikovia na koncertoch viseli na lustroch a my sme točili jednu novú pesničku za druhou. Vyvrcholilo to na Bratislavskej lýre na Pasienkoch v roku 1977, zahrali sme pesničku Úsmev a vyhrali sme. Vtedy sme sa stali naozaj známymi. Časopis Život uverejnil našu fotografiu, kde sme mali tričká s nápisom Modus. To bola explózia! A hneď aj začínali nové problémy, v českom Rudom práve ktosi napísal, že sme kozmopolitní a treba nás zakázať. My sme nemali čas tieto veci riešiť, lebo sme mali nové pesničky, koncerty, akurát sme nemohli nahrať album.

1974.jpg

Rok 1974, počas éry spolupráce so skupinou Gustáva Offermana a hrania v zahraničných baroch. FOTO: PETER PROCHÁZKA

No čoskoro sa to podarilo. Ako?

Pýtali sme sa Kamila Peteraja, prečo nenahrávame. Hovoril – musím to vybaviť, oni to nechcú, lebo ste zakázaní. Takže ja tomu hovorím, že Modus vlastne nikdy nevydal svoj prvý album. Napríklad moja prvá skladba Zažni z roku 1977 sa na album nedostala. Ale neskôr to Kamil naozaj vybavil a v roku 1978 bol album na svete. A potom to už išlo.

Stúpala vám sláva do hlavy?

Modus, to bola jedna veľká párty. Všetci si s nami chceli vypiť, všetci sa chceli kamarátiť. Ja som začal byť sebavedomejší, keď som do kapely naťahal kamarátov. S Lučeničom sme boli dvojka, a to sa Lehotskému nepáčilo, dva zhodné názory proti jeho názoru, to vytváralo napätie. A bolo nás už v kapele trochu veľa. Vtedy sme neboli takí seriózni ako dnes. Na zájazde v Poľsku som na zadnom sedadle auta praskal papierové vrecká – takto sme toho nášho kapelníka Janka trápili. No potom zase Janko začal byť roztopašný. Keď som Lacovi povedal, aby ho išiel postrážiť na vinobranie, že večer v Lučenci hráme, tak sa vrátili obidvaja namazaní.

Ako to dopadlo?

Jankovi tam odfúklo text Veľký sen mora a my sme tú skladbu hrali dvadsať minút! Stále sa vracal k prvej slohe, a presne, ako sa tu vy smejete, sa tam váľali už všetci, a Janko spieval stále dokola „lode majú mená žien“.

Pomaly sa chýlilo k vášmu definitívnemu odchodu zo skupiny.

Tam kdesi sa to zlomilo. Ale vtedy som bol už organizačne pomerne zdatný. Ešte s Modusom som nahral moju prvú sólovú platňu Doktor Sen s našimi skladbami, ktorá vyšla ako náš prvý samostatný album. Vyzeralo to, že sebavedomý Meky Žbirka nabehol, ale to tak vôbec nebolo.

A ako to bolo?

Akosi nás život dostal do tejto situácie a potom nás to unášalo ďalej. Začali sme byť pomaly známi aj v Česku. I keď takým zvláštnym spôsobom. Boli sme napríklad hosťami programu Karla Gotta, ktorý si dal napísať moje meno na papier. Potom na to pozerá a vraví, ty jo, von se snad bude muset nechat přejmenovat. A keď sme robili v telke muzikál Neberte nám princeznú – vtedy už bolo jasné, že v Moduse končíme – Česi na mňa tak sústrastne pozerali, hovorili „co budete dělat, Mirku, to budete mít těžký, s tímhle jménem, ale držíme palce“. A potom tá známa usporiadateľská otázka v šatni: „Kluci, už by tady měla bejt ta Žbirka, která to je?“

Kedy vás Česi naozaj spoznali?

Zlomová bola Bratislavská lýra v roku 1982. So skupinou Limit som zaspieval Biely kvet a ako sólista Atlantídu. To ma už spoznávali aj v pražských uliciach. A ešte k tomu prispela aj účasť na rakúskom festivale vo Villachu, ktorý vysielala aj rakúska televízia a kde som zvíťazil.

limit.jpg

Skupina Limit – zľava Jaro Janas, Laco Lučenič, Miroslav Žbirka, Michal Lazar a Dušan Hájek. FOTO: PETER PROCHÁZKA

V tom istom roku ste sa stali aj Zlatým slávikom. ktorého ste vyfúkli Karlovi Gottovi. Ako sa zmenil váš život?

Vystrelilo ma to hore a ja som nevedel, čo s tým. Okolo mňa sa točili ľudia, ktorí zaručene vedeli, koľko sák a šatní potrebujem. Každý videl Zlatého slávika v Gottovi, ktorý chodil stále do Nemecka a vozil sa v mercedese. Tak som nevedel, či aj ja by som nemal tak fungovať. Lebo, ako má fungovať Zlatý slávik?

Gott vám neporadil?

Nie, ten si robil zo mňa žarty, vyhlásil vtedy tú známu vetu, že má doma „Zlatých slavíkú celou žbírku“. Povedal, že mu môj Slávik neprekáža. Ja mu hovorím, Karle, ani mne, veď ja som ani nikdy nechcel byť Zlatý slávik. Ani Beatles ním nikdy neboli, ani Rolling Stones. Neskôr som si uvedomil, že ten výbuch bol preto taký veľký, lebo som bol prvý Zlatý slávik zo Slovenska.

Pred dvoma rokmi ste spomínali, že chcete opäť napísať pesničku pre Mariku Gombitovú. Darí sa vám?

Môže sa dariť len vtedy, keď to s Kamilom Peterajom naozaj urobíme. Teraz o tom len spolu hovoríme, ešte sme to Marike neprezradili. Ale práve január je dobrý čas na to, aby sme to s ňou prebrali. Idem sa pozrieť na všetko, čo som naskladal.

smanzelkou.jpg

S manželkou Katkou.

Veríte, že naozaj bude chcieť?

Nebolo to ľahké, ani keď sme robili spolu pesničku Nespáľme to krásne v nás na Modrý album alebo Tajnosľubnú v roku 2006. Čas beží a je to čím ďalej, tým náročnejšie, ale treba to skúsiť. Verím, že Marika si doma spieva a bude chcieť nahrávať. A že mám takú pesničku, ktorá ju osloví.

A čo text?

O Kamila nemám obavy. Po tých mnohých rokoch a textoch, ktoré napísal, má stále nadšenie napísať ešte jeden ďalší.

To máte aj vy.

No nepovažujem to za automatické u iných. U Kamila ma to veľmi teší. Povedzme to tak, že je podobný blázon ako ja.

Máte vždy čas zaznamenať si nápady, keď prídu?

Nápady fakt niekedy prichádzajú neočakávane, a naopak, môžete na niečom robiť celé ráno a nič z toho nevzíde. Už sa o tom popísalo kníh. Ako sa vraví – teoretik vie, ako to ide a nejde to, a praktik nevie, ako to ide, a ide to. A bodka. Písal som teraz anglické texty a zaujímal som sa o to, ako skladať, ako písať. Čítam anglickú literatúru na túto tému, ale keď tam už začínajú veľmi mudrovať, tak si hovorím, to si nechajte. Asi preto mám aj vždy problém s tým, keď mladým ľuďom v tých nespočetných speváckych súťažiach vysvetľujú, ako majú spievať. To je podľa mňa nevysvetliteľné. Samozrejme, iná vec je vážna hudba. Ja mám jeden odkaz: rob si, čo chceš, spievaj si, ako chceš, a prečítaj si zmluvu.

Foto: MF Dnes

Doplnkové foto: Peter Procházka

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 7 910
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 726
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 674
  4. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 331
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 976
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 620
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 320
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 292
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 175
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 890

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Podnikajú na hranici prežitia. V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili dvaja Bratislavčania svojho tvorivého ducha i značnú časť finančných úspor.

KOMENTÁRE

Pravda a láska stoja na našej strane

Môj manžel a ja, na túto frázu si aj po vyše dvoch rokoch manželstva stále zvykám.

PLUS

Prečo je dobré nájsť si architekta

Len rozumný architekt vymyslí dom, v ktorom budete naozaj šťastní.

ŠPORT

Fotografka z Tour: Sagan má výraznú tvár, je fotogenický

Češka bola roky jedinou ženou, ktorá fotila Tour z motorky.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.