Kostýmový výtvarník a scénograf Milan Čorba nevníma sám seba v kultúrnom prostredí ako celebritu, ale ako individualitu
Pamäti sú literárny žáner špecifickej povahy, ich autor spravidla býva aj ich hlavnou postavou. V princípe ide o dokument, no dvojrola autora zakladá neobmedzené možnosti subjektívneho selektovania reality a jej voluntárnej interpretácie. Pokušeniu napísať svoje osobné dejiny tak, aby z ich obrazu vysvitlo, že ich hrdina bol lepší, krajší, charakternejší, mravnejší, než akého ho poznalo prostredie, v ktorom sa vyskytoval, sa odoláva len ťažko. Memoáre väčšiny slovenských autorov sú toho výrečným dôkazom.
Rád konštatujem, že kostýmový výtvarník a scénograf Milan Čorba takéto pamäti v knihe Oproti času (Marenčin PT) nenapísal. Nemal ambíciu vytvoriť svoju osobnú hagiografiu; už len preto nie, že sám seba nevníma v kultúrnom prostredí ako celebritu, ale ako individualitu. Jednoducho pocítil potrebu urobiť si tak trochu poriadok v tom, čo prežil.
Triezva, no dôsledná sebareflexia
Čorba nás vo svojich spomienkach vtiahne do typického detstva bratislavského chlapca svojej doby. Zažil slovenský štát, krátky čas čudnej demokracie do roku 1948 a ako školák aj drsný dogmatický stalinizmus. No dospieval a dospel v čase politického odmäku po roku 1956, keď čas pozvoľna a s výkyvmi plynul do mierne liberálnych šesťdesiatych rokov, ktoré našli svoj zaujímavý a produktívny výraz v kultúre a umení. Práve túto polohu 60. rokov si múzický mladík Milan Čorba užil a vychutnal naplno ako prijímateľ mnohotvárnych progresívnych umeleckých činov aj ako začínajúci tvorca. To obdobie zrodilo silnú a kvalitnú generáciu umelcov – Čorbovými generačnými spolupútnikmi sú také výrazné osobnosti slovenskej kultúry ako Sloboda, Vášová, Lasica, Popovič, Hanák, Beneš, Vilikovský... No šesťdesiate roky priniesli aj zásadnú zmenu životného štýlu a v tejto atmosfére sa Čorba ako výtvarník, inklinujúci k užitému umeniu a dizajnu, cítil ako ryba vo vode.
Brutálny koniec liberalizácie pomerov v medziach socialistického systému, následná „normalizácia“ a dve desaťročia totalitného režimu znamenali aj pre Čorbu nevyhnutnosť rozhodnúť sa – zvolil si každodenné prežívanie v neslobode spôsobom, akým by si mohol uchovať čo najvyššiu mieru vnútornej slobody. Že si to niekedy vyžadovalo kompromisy aj oportúnnej povahy, ba až zlyhania, o tom vo svojich pamätiach hovorí veľmi otvorene.
Nesype si však masochisticky popol na hlavu, skôr sa usiluje o triezvu, no dôslednú sebareflexiu, aká je v našej memoárovej literatúre naozaj výnimočná: „Tým, že som žil prevažne v štáte, ktorému som sa musel podriadiť, musel som ho klamať a bol som obeťou veľmi stupídnej politiky, naučil som sa byť flexibilný. Niekto si to vysvetľuje tak, že som bol životaschopný a prezieravý, iný, že som bol lojálny, ochotný sa prispôsobiť až príliš, znášanlivý až zbabelý. Obaja majú pravdu, preto je minulosť taká záhadná.“
Vecnosť i citová zainteresovanosť
To, čo v Čorbových pamätiach charakterizuje jeho vzťah k svetu i k sebe v ňom, je zdržanlivosť, striedmosť, decentnosť, v rovine štýlu zas ironický a sebaironický odstup od zaznamenávanej skutočnosti, ktorému sa zvykne vravieť aj suchý anglický humor. Čorbovo (seba)písanie by sa dalo charakterizovať jedným slovom – vecnosť. No vecnosť tu neznamená neosobnosť, ale len (vlastne až) to, že autor nemieni nahrádzať výpovednú hodnotu faktov v tom lepšom prípade ich emocionálnou, v tom horšom fanfarónskou interpretáciou.
V knihe však nájdeme aj miesta, kde autor nemôže a ani nechce nepotlačiť značnú citovú zainteresovanosť. Jednak sú to dve kapitolky o móde, keďže v tejto oblasti tkvie celý jeho profesionálny život; Čorba vždy bol a je viac ako „bežný“ kostýmový výtvarník – o móde uvažuje aj z historického a najmä sociologického hľadiska. A ešte pasáž nazvaná „Milu“, čo je domácke meno jeho manželky herečky Emílie Vášáryovej. Tri strany, ktoré v knihe venuje jej povahe a vlastnostiam, môžu pripomínať röntgenológov opis röntgenovej snímky. No za touto vecnosťou a zdržanlivosťou cítiť hlbokú vrúcnosť, spoľahlivosť vzťahu a – prečo to nenapísať? – lásku.
Milan Čorba sa vo svojich pamätiach vyjadruje k dobe a k svojmu účinkovaniu v nej ako intelektuál – skúma, pýta sa, zvažuje, vyhýba sa zjednodušovaniam, pochybuje o všeličom, najmä o sebe. Často pointuje svoje úvahy slovom „neviem“. To nie je alibizmus, to je postoj skutočnej osobnosti. Bielej vrany na slovenských memoárových luhoch a hájoch.
Batoh
„Domnievam sa, že život prináša pekne zamotané situácie. Každý si vláči vlastný batoh, no pripadá mi hlúpe, ak ho človek neotvorí a niečo nevyloží, hoci po čase batoh, bohužiaľ, svojím pričinením, doplní. Dôležité je, aby človek nerezignoval, statočne batoh vláčil a hľadal, či sa z neho obsahu nedá odobrať. Niekedy ľudia batoh vnímajú ťažší, než je v skutočnosti, vláčia ho ako päťdesiatkilový, hoci má len tridsať. Sebaľútosť, krivdu a poníženosť netreba pokladať za silné stránky.
Za úplné darebáctvo však pokladám, ak sme o batohu presvedčení, že nám ho ktosi iný neprávom naplnil a my chudáci nevinní si to odnášame. Potom žiadame, aby ho niekto iný niesol namiesto nás, alebo aspoň sa s nami striedal. Ak sa nik konkrétny nenájde, treba sa obrátiť na štát, jeho povinnosť je batohy odobrať, uložiť ich na voz a odviezť za pomoci tých, čo síce batohy majú, ale údajne nespravodlivo ľahšie. Nájdu sa politici, čo takúto úlohu štátu podporujú, sami voz s batohmi poháňajú a tíško si svoj vlastný na voz pridajú. Dokonca tvrdia, že chudobní majú vliecť rovnako ťažký batoh ako bohatí, ak nie ľahší, napriek tomu, že bohatí za chudobných zodpovedajú, aby neboli ešte chudobnejší.
Aby si to čitateľ nevysvetľoval po svojom, nemám nič proti tomu, aby existovali pravidlá pomoci ľuďom, čo sa nie vlastnou vinou ocitnú s batohom v ťažkej situácii. Tu treba pomáhať, rozlišujme však ťažkú situáciu od predstierania z lenivosti, od nadbiehania tým ľuďom s batohom, čo nás majú voliť. Volič s batohom, ktorý berie politika ako rukojemníka, je rovnaký darebák ako politik s batohom, ktorý berie ako rukojemníka voliča. Vzájomné vydieranie nič nevyrieši.“
(Z knihy Oproti času)
