Kedysi ju pedagógovia kritizovali, dnes kunsthistorici vravia, že „zlú maľbu“ používa LUCIA DOVIČÁKOVÁ zámerne. Ironicky sa naváža najmä do žien. Bratislava jej nechýba - ostala žiť v Košiciach, kde každý deň chodí do práce a večer maľuje.
Je pre vás výhodou, že tvoríte v Košiciach?
„Ja to považujem za výhodu, preto som odtiaľ neodišla. Nechýba mi ani väčšie množstvo vernisáží, aké je v Bratislave, skôr by ma unavovali. V Košiciach to teraz žije dostatočne – a nemusím riešiť žiadne zložité vzťahy a 'dobré kontakty'. Jedinou nevýhodou je, že si nenájdem lepšie platenú prácu a že mi do Bratislavy odišlo množstvo kamarátov.“
Ste absolventkou ateliéru súčasnej maľby, ktorý viedol Rudolf Sikora. Aký vplyv to na vás malo?
„Najviac ma ovplyvnili spolužiaci – boli sme veľmi silný ročník, vlastne všetky známe košické mená – Vasilko, Sirka, Čerevka, Makara a ďalší. Pedagóg bol super v tom, že nám dal voľnú ruku. Navyše – škola ovplyvní vývoj umelcov iba do tej miery, do akej jej to sami dovolia. Napríklad ja som vždy inklinovala k malým formátom, hoci u nás sa kládol dôraz na čosi väčšie, veľkorysejšie.“
Sestry, akryl na plátne, 2008, 50 x 50 cm
La Probleme, 2011, 50 x 60 cm
Na rok ste odišli na bratislavskú VŠVU, v čom sa líši od košickej školy?
„V bratislavskom ateliéri Antona Čierneho sme veľa konzultovali. Každú prácu sme rozobrali zo všetkých uhlov až celkom do hĺbky, čo sa mi mimoriadne páčilo. Bratislavskí študenti sú ohromne rečovo zdatní – vedia sa za svoju prácu postaviť a aj si ju slovne obhájiť. U nás sa na to nekládol dôraz – vždy stačilo pár slov.“
Je pre umelca dôležité, aby vedel o svojich dielach rozprávať?
„Nie je to nevyhnutnosť, ale ak to nevie, môže to byť nevýhoda. Je dôležité vedieť povedať aspoň čosi. Mne to veľmi nejde a vnímam to niekedy ako hendikep. O dielach by však mali rozprávať najmä kurátori či galeristi.“
Občas robíte aj s videom, maľba je však dominantná.
„Kedysi som sa chcela venovať iba videu. Veľa ľudí mi hovorilo, že maľovať neviem, že to nie je zrovna moja silná stránka. Keď sa na tie veci pozriem spätne, musím im dať za pravdu. V princípe je to tak istým spôsobom dodnes.“(smiech)
Takže nie schválne využívate „zlú maľbu“?
„Maľovať a kresliť sa dokáže naučiť každý – nie je to nič ťažké, stačí si nad to sadnúť. Ja však nevidím zmysel v tom, že by som sa mala snažiť o čosi dokonalé, hyperrealistické. Som netrpezlivý človek. Snažím sa urobiť obraz tak, aby bol čitateľný – aby bolo jasné, čo chcem povedať. Kategória zlej maľby a zlej kresby sa mi páči. Nie že by som neskúšala pracovať aj iným spôsobom – na škole mi občas bolo ľúto, keď ma kritizovali. Ale nemala som z toho dobrý pocit.“
Nelíž tanier, 2009, 55 x 45 cm
Čajník, 2009, 60 x 70 cm
Prečo maľujete ženy tak ironicky?
„Ženy hrajú formu. Ale to len preto, lebo sú k tomu vedené spoločnosťou. Stále sú mýtizované ako víly, bohyne, osudové ženy, obetavé matky. Zaujíma ma ich potláčaná hysterickosť či nejasnosť – nikdy nie sú ani áno, ani nie. Navyše, myslím, že sú oveľa vášnivejšie, zverskejšie a vulgárnejšie, ako sa naozaj prejavujú. Nerobím si zo žien posmech - napríklad skutočne obdivujem ženy, ktoré vedia byť dámami. Skôr nemám rada, keď sa nevedia prirodzene prejaviť, lebo sú zviazané stereotypmi.“
Je vo vašich východiskách feminizmus?
„Nie – to vôbec. Len veľmi rada veci okolo seba rozoberám a analyzujem. Samozrejme, prešla som si všetky základné diela o feminizme či rôzne gendrové teórie – no ony nie sú mojím východiskom. Nemusíte sa o tom dočítať v knihe, aby ste si uvedomili, že v istom veku sa pre dievčatá skrátka všetko zmení – už nemôžu ani len grgať a prdieť, ani sedieť s rozkročenými nohami, lebo sa to nepatrí. Je im to dennodenne vtĺkané do hláv – robia sa z nich princezničky, čo pre mnohé môže byť zdrvujúce.“
Provokujete vedome?
„Nemyslím si, že by som svojimi maľbami niekoho zámerne pohoršovala. Väčšinou keď maľujem sa nesnažím povedať, čo je správne, ale spýtať sa, či je správny pohľad, ktorý máme zafixovaný ako správny. Napríklad obraz Diany – bohyne lovu. Vždy bola zobrazovaná ako krehotinka kráčajúca po lese s ladne spojenými nohami. Predstavte si, že takto by utiahla dvoch veľkých psov a poľovala - absurdné. Istým spôsobom provokujem vedome. Diane som napríklad dala zarastené pohlavie – nemusíme sa predsa hrať na hollywoodske filmy, kde majú aj stredoveké ženy perfektný mejkap. Ide tam iba o maličkosť – má rozkročené nohy. Hoci nič nevidno, pre dámu je to neslušné.“
Diana, 2010, 130 x 130 cm
Vaše ženy majú často dlhé vrkoče, prečo?
„Je to symbol puta, ktoré ženy zväzuje. Môžu ho kedykoľvek prestrihnúť, ale z nejakého dôvodu to neurobia. To puto pritom môže byť pozitívne i negatívne – často ho používam ako čosi, čo bráni ženám hovoriť, alebo im bráni v pohybe.“
Keď skončíte so ženami, prídu na rad muži?
„Rada by som – ale nevidím do nich. Nemyslím si pritom, že by boli medzi nami obrovské rozdiely. Mužom som však nikdy nebola a preto neviem, aké to je.“
Viac ukážok diel nájdete na webovej stránke Lucie Dovičákovej >>
Sukňa, 2011, 135 x 135 cm
Zrkadlo, 2011, 130 x 100 cm
Matky a manželky, 2008, 60 x 50 cm
Svokrine jazyky, 2009, 85 x 75 cm
