Neexistuje, no v posledných mesiacoch sa okolo nej spustilo množstvo kriku. Predtým sa o slovenskej kunsthalle najmä diskutovalo. Až decembrové rozhodnutie ministerstva kultúry a financií o záchrane Danubiany, ktoré sa pôvodne tvárilo dokonca ako pokus o vytvorenie kunsthalle na periférii, celkom zmenilo atmosféru.
Odhliadnuc od množstva politických a ekonomických rozhodnutí a vyhlásení, ktoré sa odvtedy permanentne dejú, zostáva nedotknuto stáť samotná idea o kunsthalle. Členovia iniciatívy Dvadsať rokov od nežnej neprebehlo nazvali priebeh pätnásťročného boja o kunsthalle snom. Samotný model, podľa ktorého fungujú desiatky galérií súčasného umenia, je však celkom reálny.
Danubiana, kunsthalle, Dom umenia - alebo ešte raz (a pomaly) k celej kauze na blogu Diany Majdákovej ››
Voľnosť pre tých, o ktorých sa hovorí
Oficiálne národné galérie boli a sú zaťažené množstvom funkcií. To, že robia výstavy, je iba malým zlomkom z úloh, ktoré vyplývajú z ich pozície. Ony sú tými inštitúciami, ktoré zhodnocujú, skúmajú a selektujú, čo dobré sa vytvorilo – zjednodušene povedané – ukazujú to, čo už nadobudlo relevantnú umeleckú hodnotu alebo to, čo ju v novom svetle získava. Archivujú diela, vytvárajú vlastné reprezentatívne zbierky domáceho a zahraničného umenia. Vytvárajú vlastné kurátorské koncepcie, publikujú a zaoberajú sa ďalším množstvom drobných poslaní, ktoré sú na ne kladené štátom.
Takéto inštitúcie aj v minulosti dokázali iba pomaly reagovať na smery a tendencie, ktorými naozaj umelecká scéna žila. Vznikol ich protipól – výstavné priestory, ktoré v dnešnej podobe fungujú ako kunsthalle – domy umenia. Nevytvárajú vlastné zbierky a nie sú zaťažené takým množstvom úloh ako národné galerijné inštitúcie. Sú flexibilné, spolupracujú v sieti a ukazujú to, čo sa do národných galérií dostane neskôr. Hoci z dnešných príkladov zo zahraničia je zrejmé, že im ide najmä o etablovaných umelcov, ktorí už majú čosi za sebou, o novátorské kurátorské koncepcie a hľadanie vzťahov medzi tým, čo už o umení vieme a tým, čo by sme mohli vedieť.
Poľsko
Neďaleko Visly nájdete v komplexe parkov a záhrad množstvo kaviarní, ale aj divadiel či pomníkov slávnych osobností. V postbarokovom sídle tu už viac ako dvadsať rokov sídli aj Centrum Sztuki Współczesnej Zamek Ujazdowski – poľská kunsthalle. Svojimi aktivitami však toto označenie do istej miery presahuje – vytvára totiž vlastnú zbierku diel poľských a zahraničných autorov, a nie je výlučne vyhradená vizuálnemu umeniu. Skôr o nej možno hovoriť ako o multifunkčnom centre, kde sa pravidelne odohrávajú festivaly akčného umenia, experimentálnej hudby, filmu a videoumenia, tvorivých dielní, divadelných predstavení, prednášok a seminárov. Je zriadené a podporované štátom, v roku 2002 sa stalo mimovládnou organizáciou.
Na jeho chod dozerá okrem vlastných zamestnancov aj rada zložená zo zástupcov vedeckej a kultúrnej obce. Samozrejmosťou je ponuka štipendií pre zahraničných umelcov či samostatný vzdelávací program pre školy, odborníkov aj širokú verejnosť. Má vlastnú knižnicu, funguje ako vydavateľstvo – a dokonca mu vychádza vlastný časopis Obieg.
Maďarsko
Maďarský „dom umenia“ Műcsarnok vznikol ešte koncom devätnásteho storočia z popudu národnej asociácie výtvarného umenia. Katalin Nérayová sa na jeho čelo postavila ešte v predrevolučných rokoch. Vo viac ako päťdesiatstranovom zväzku o jeho histórii si napríklad spomína na takmer hrôzostrašnú návštevu vysokého socialistického pohlavára Jánosa Kadára počas výročia Októbrovej revolúcie. „Je viac než pravdepodobné, že očakával, že si prezrie výstavu socialistického realizmu. Ale slúži mu ku cti, že si pozorne prezrel celú výstavu avantgardistov pod názvom Umenie a revolúcia a neskôr ju dokonca v návštevnej knihe pochválil. Nikto sa už nedozvie, čo si vlastne myslel,“ píše. To však bolo už počas politického odmäku. Posledná výstava, ktorú musela písomne vysvetľovať vedeniu štátu, sa konala v roku 1984.
Pravdou je, že Műcsarnok zažil búrlivé časy, keď ho mnohí radšej obchádzali a z pôvodnej alternatívy prechádzali k ďalším. Z budovy, ktorá je dnes Univerzitou výtvarných umení, sa presídlil na Námestie hrdinov. Po rozsiahlej rekonštrukcii je tam dodnes. Funguje ako kunsthalle nemeckého pôvodu - vystavuje, ale nezbiera. Spravuje aj Ernst Museum a Dorottya Gallery. V roku 2007 po vládnej rozpočtovej reforme pristúpil k reorganizácii a stal sa neziskovou spoločnosťou s ručením obmedzeným.
Viedeň
Cez leto oslavovalo viedenské MuseumsQuartier desať rokov. Ak by sme vynásobili množstvo návštevníkov, ktorí do tohto „supermarketu umenia“ prídu za rok, dostali by sme sa k takmer 40 miliónom ľudí. Niet sa čo čudovať. Prakticky v centre mesta je v obrovskom komplexe historických a moderných budov hneď niekoľko galérií – okrem iných najmä Leopold Museum, Mumok aj Kunsthalle. Uvidíte tam aj súčasný tanec či divadlo, rôzne performancie, akcie, festivaly a ak vás nič z toho nenadchne, stačí, keď si vyberiete kaviareň podľa vkusu.
Kunsthalle nesídlila v MuseumsQuartier odjakživa. Mnohí si ešte pamätajú predchodcu – budovu pripomínajúcu skôr obrovský žltý kontajner na námestí Karlsplatz, ktorú otvorili v roku 1992. Dnes z nej zostal už iba sklenený Project Space – menší kontajner, ktorý slúži najmä kratším projektom a diskusiám. Viedenská kunsthalle sa krátko po vzniku ihneď zaradila k najlepším galériám súčasného umenia a dodnes sa vystatuje prívlastkom „art mecca“, ktorý jej dali New York Times.
Praha
Keď sme minulú jar vyšli z výstavy Adrieny Šimotovej do vstupnej haly pražskej galérie Rudolfinum, uvádzač nás potichu upozornil, že autorka, jedna z najvýznamnejších českých umelkýň súčasnosti, práve sedí v kaviarni aj s kurátorom. Bolo ešte predpoludnie a nechceli sme ich rušiť, alebo je skôr pravdepodobné, že sme zrazu nevedeli, čo duchaplné sa dá po zážitku z jej jemných obrazov ešte povedať. A to bol iba jeden moment z mnohých, ktoré sme tam predtým či potom zažili.
Rudolfinum funguje tiež na princípe kunsthalle ako štátna inštitúcia, riadená a financovaná ministerstvom kultúry.
Od roku 1994 sa už v jej priestoroch vystriedalo niekoľko zásadných výstav nášho spoločného stredoeurópskeho priestoru, podobne ako vo Viedni, Poľsku či Maďarsku. K nám sa však nepresunuli, lebo sa nemali kam, a ani nič „naše“ sa, naopak, nemohlo takýmto spôsobom dostať k nim. Lebo kunsthalle existuje, ale u nás je stále, žiaľ, iba snom.
