Je zvláštne, že v slovenčine vyšla prvá kniha od Davida Grossmana až teraz. Žena, ktorá uteká pred správou je však pre slovenskú premiéru jedného z najvýznamnejších izraelských spisovateľov a známeho mierového aktivistu skvelou voľbou.
Artforum, ktoré ju vydalo, zabodovalo hneď dvakrát. Kniha má veľmi pôsobivý prebal a hlavne dobrý preklad Ildikó Drugovej, ktorá dala prednosť pôvodnému názvu z hebrejského originálu (je trefnejší ako ten v angličtine – To the End of the Land).
Ako naznačuje názov, hlavná hrdinka uteká pred správou, ktorá dobrá nebude. Ora sa bojí o život svojho syna Ofera. Hnevá ju, že keď konečne absolvoval povinnú vojnu a mohla si vydýchnuť, sám a dobrovoľne (!) sa vrhol do vojenskej akcie. V predtuche, že čoskoro pri dverách jej domu zaklopú, aby jej oznámili tú zlú správu, sa rozhodne utiecť do Galilejských hôr.
Grossman, ktorý spolu s Amosom Ozom a Avrahamom Jehošuom patrí medzi najprominentnejšie hlasy izraelského pacifistického hnutia, sa chopil veľmi citlivej témy, ktorej rozumie každý izraelský rodič. Vojenská služba v krajine obklopenej nepriateľmi nie je nepríjemnou formalitou, ale drsnou skúškou, ktorá sa môže skončiť zle. Nejde v nej len o to, že či to ten mladý chlapec či dievča prežije, ale aj to, či dospievajúce deti ten drsný spôsob vojenčiny na palestínskych územiach nezmení.
Grossman vie, o čom je reč. Je tak trochu aj o ňom a jeho deťoch. Počas písania mu zomrel syn na konci druhej libanonskej vojny, keď zachraňoval vojakov v inom tanku.
Môžete žiť v Izraeli normálny život, lenže je to ako v tej krajine na obálke knihy, kde stromy vyrastajú z vojenskej prilby, po ktorej sa prechádzajú žena a muž s palicou. Vojne sa v Izraeli nedá utiecť, aj keď ste pacifista ako Grossman. Jeho kniha však nie len o strachu o vlastného syna, ale aj o láske Ory k dvom osudovým mužom. Grossman ich príbeh rozpletá pomaly a majstrovsky.
Pri Orinom úteku pred zlou správou ju sprevádza zlomený muž, ktorý už jednou tragédiou počas Jomkippurskej vojny prešiel. Autor vytvoril v Ore fascinujúcu postavu. Cestu, po ktorej kráča, asi polovicu dĺžky Izraela, absolvoval sám pešo, keď mal 50. narodeniny a začal zbierať materiál na román. Vtedy ešte netušil, ako dramaticky ho zasiahne smrť jeho syna.
Výsledkom je dielo, ktoré bude bez ohľadu na politický vývoj na Blízkom východe stále „nové“. A to je znakom tej najkvalitnejšej literatúry.
