Kniha svojou kvalitou, rozpätím a nakoniec i rozsahom konečne dôstojne uvádza Jelenu Mašínovú do českej literatúry. A pritom autorka k nej patrila a patrí už pekne dlho
Narodeniny sú dôvodom na oslavu. Dôvod sa však násobí, ak pripomenutie letopočtu sprevádza vydanie dobrej knihy. Z privátnej udalosti sa tak stáva udalosť verejná, literárna.
To je prípad Jeleny Mašínovej a jej Skrytej hviezdy – knihy, ktorej vznik podnietil Pavel Kohout, jej „muš, choď a manžle“. Práve „vedľa tohto mimoriadne náročného človeka“, ako v prológu pripomína zostavovateľ, prežila Mašínová polstoročie, spoluautorsky a skoro anonymne sa podieľajúc na literárnom diele svojho muša, choďa a manžlela.
Absolventka pražskej FAMU píše poviedky, divadelné a filmové scenáre i rozhlasové hry Kniha k jej životnému jubileu predstavuje každý z týchto žánrov. Jej súčasťou sú kresby Evy Vonešovej a Ondřeja Kohouta, na ktorých vidieť Mašínovú pofajčievajúcu, s milovanými jazvečíkmi i Mašínovú pofajčievajúcu s pofajčievajúcimi milovanými jazvečíkmi. Na fotografiách je prednostne s Pavlom. Kohoutom, v kruhu príbuzných, v spoločnosti Vlasty Chramostovej, Alexandra Klimenta, Karla Kosíka, Václava Havla, Ludvíka Vaculíka či Arthura Millera.
Čeština plná alkoholov
Už poviedkové entrée je ako z učebnice humoru a poézie: „Poznám psov, na ktorých stačí zapískať a v okamihu sedia pánovi pri nohách. Františkovi Xaverovi Briximu bol piskot z duše nesympatický. Pískla som naňho len raz, keď bol ešte šteňaťom. Vrátil sa za tri dni s výrazom, ktorým jasne dával najavo, že pri budúcom hvizde zmizne navždy.“ Iný citát: „Bolo číre popoludnie, zo všetkých kopčekov sa plazili do údolia jazyky rôznofarebných viníc... bohužiaľ, všetky hrozná boli nefľaškované... ale istota, že dozrejú a na budúci rok ich budeme môcť uvítať v sudoch i fľašiach, bola povznášajúca.“
S Mašínovou sa však nepije „do ohlúpnutia“, pripomína Jan Trefulka, ale tak, „aby sa v človeku ozval tichý orchester, ktorý vyhráva melódie láskavých citov, piesne bez slov a s vôľou rozdávať, rozochvievať basovú strunu priateľstva.“ Ďalší Moravan Milan Uhde dodáva, že Jelena je „kočka, ktorá píše, ale i nepíše, pretože radosť z peknej chvíle je u nej silnejšia než disciplína a návyk.“ Bezmála návykovú radosť z pekných chvíľ môže mať aj čitateľ Mašínovej, ovínený krásou jej češtiny.
Prečo zomierajú motýle
Ťažiskom Mašínovej úvah o svete, o ľuďoch v ňom a ich existenciálnom bytí zostáva dramatická tvorba, charakteristická netradičným výberom tém a prostredia i výberom formálnych jazykových prostriedkov. Dialógy sa občas menia na rozhovory so sebou samým a napätie je trvalým sprievodcom takmer každej vety. I v psychologickej dráme Smrt motýlů.
Vendelín, bývalý zvukár v rozhlase, objaví na konci telefónneho slúchadla hlas Erny, podobný hlasu jeho milovanej zosnulej matky. On je malý a osamelý, ona priveľmi vysoká a sklamaná láskou. Obaja sa skrývajú za vlastné hlasy, umožnia im zažiť veľké citové vzplanutie, dokonca ich zosobášia. Striedavo hrajú vedľajšie úlohy vlastných hlasov i hlavné úlohy muža a ženy do dôsledkov, ad absurdum. Stačí však jej malá nepozornosť, trochu zabúdania či ľahostajnosti, a jeho krehký život sa končí smrťou motýľov.
Aj príbeh ČSSR
Kniha, sústreďujúc reálie z čias komunistického Československa, je i dokumentom doby. Keď sa manželia v roku 1979 vracali z Rakúska, kde Kohout absolvoval pracovný pobyt, z hraničného priechodu ich pohraničníci doslova vyniesli naspäť za hranice, lebo československé úrady im stihli odobrať štátne občianstvo. Režim zabudol na zbierky budovateľskej poézie (Verše a písně a Čas lásky a boje) mladého Kohouta, no dobre si pamätal jeho petíciu Poselství občanů předsednictvu ÚV KSČ, ktorá vyvolala skoro taký ohlas ako Vaculíkov manifest 2000 slov. Navyše Kohout bol spoluautorom Charty 77 a vedno s Mašínovou i jeden z jej prvých signatárov.
Na Prahu krátko po zverejnení dokumentu, plnú policajtov a eštebákov, na čierne tatry v pätách spomína v knihe belgický divadelný režisér Walter Tillemans: „Muži zvnútra i zvonku ťahali i tlačili Jelenu do jednej z nich. Potom zaznel ten krik, skôr rev, že by praskol i Grassov plechový bubienok. Mladík vonku za ňou jej zapchal ústa a ona pritom podľa neskoršej žaloby pohrýzla úradnú osobu...“
Jelena Mašínová patrí k hviezdam modernej českej literatúry. Fakt, že svieti vlastným jasom, už akiste nie je žiadnym prekvapením.
Jelena Mašínová
narodila sa 14. októbra 1941
v 60. rokoch bola redaktorkou divadelnej a filmovej redakcie Orbisu, neskôr študovala dramaturgiu na pražskej Filmovej akadémii múzických umení
od roku 1965 je treťou manželkou spisovateľa a dramatika Pavla Kohouta
po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 ju postihol zákaz akéhokoľvek publikovania
po podpise Charty 77 bola vysťahovaná z pražského bytu
v roku 1979 ju spolu s manželom nepustili pri návrate z pracovného pobytu v Rakúsku do vlasti a násilne ich odvliekli za hranicu
v roku 1980 ju protiprávne zbavili československého štátneho občianstva
v súčasnosti striedavo žije v Prahe, vo Viedni a na Sázave
je autorkou mnohých poviedok a fejtónov
napísala rozhlasové hry Ádaeda, Levá a pravá, Smrt motýlů, Zvukový deník princezny Anny
filmové scenáre - Nápady svaté Kláry, Sedm zabitých, Hodina tance a lásky
divadlo - Nenávist v prosinci, Ádaeda, Láska v prosinci
v spolupráci s Pavlom Kohoutom vznikli ďalšie scenáre 10 způsobů lásky, Ta dlouhá vlna za kýlem, Cizinec a krásná paní, Čapkovy povídky, Konec velkých prázdnin
FOTO - PETER PROCHÁZKA
