Jeden z technicky najzdatnejších klaviristov minulého storočia prežil príbeh ako z filmu Pianista. Hudba ho zachránila pred nacistami.
Narodil sa v židovskej rodine v Bulharsku. Od troch rokov študoval klavír s mamou, ktorá bola tiež pianistka. Keď prišli k moci nacisti a Bulharsko sa stalo nemeckým spojencom, internovali ho spolu s matkou pre pokus utiecť do Turecka s falošnými pasmi do zberného tábora. Odtiaľ posielali bulharských židov do táborov v Poľsku.
Alexisa Weissenberga (26. 7. 1929 - 8. 1. 2012), ktorý v tábore hral na akordeóne, si všimol jeden z nemeckých dôstojníkov. Chlapec mu niekoľko týždňov hrával. Bol to on, kto ho aj s matkou dostal z vlaku smerujúceho do Poľska a posadil ich do vlaku do Istanbulu. Odtiaľ Weissenberg pokračoval do Palestíny. Odohral tam pár koncertov s tamojšou filharmóniou pod vedením Leonarda Bernsteina. Spolupracoval s ním aj po tom, čo najprv odišiel študovať do Spojených štátov. V 50. rokoch sa presťahoval do Francúzska, kde aj získal občianstvo.
Hoci bol špičkovým pianistom, kritika jeho štýl príliš neuznávala. Zatrpknutý sa stiahol z vystupovania a naďalej cvičil. Vrátil sa na prelome 60. a 70. rokov, keď hral s poprednými orchestrami a nahrával pre veľké spoločnosti. Jeho naturelu najviac vyhovovali romantický Chopin a Schumann, ale aj Rachmaninov. Nahral tiež kompletné Beethovenove klavírne koncerty.
Vo vyššom veku už dával len majstrovské lekcie a venoval sa niekoľkým talentovaným študentom, ktorým vyhovoval jeho štýl. Časť kritikov ho stále označovala za príliš chladného až vedecky presného klaviristu a jeho dramatické výstupy hodnotila ako agresívne. Jeden z najznámejších a komerčne najúspešnejších rakúskych dirigentov Herbert von Karajan, ktorý s ním hrával Beethovenove koncerty, ho označil za jedného z najlepších klaviristov.
O jeho osobnom živote sa veľa nevie. Agentúry neinformovali, či mal rodinu, alebo potomkov. Weissenberg zomrel vo švajčiarskom Lugane na Parkinsonovu chorobu. Mal 82 rokov.
FOTO - www.filarmonicacoruna.net
