Režisérka nečakala, kým od nežnej revolúcie uplynie „dostatok času“, a s vedomím, že jej film hlavne prináša otázky, vytvorila cenný zdroj spomienok a skúseností.
Tie mesiace utekali, že ich dodnes dobiehame. V novembri vrú námestia, v decembri sa stal prezidentom disident a v júni 1990 prišli prvé slobodné voľby. A medzitým sa zomlelo udalostí na niekoľko filmov či románov.
Trochu zvláštny dokument nakrútila Zuzana Piussi. Nie je to pamätník, historická detektívka, ale ani učebnica v obrazoch. Témou je súčasnosť a viac ako udalosti sleduje ich aktérov. Dvadsaťdva rokov po revolúcii sú tu jej muži, traumy, čo ich dodnes pália, ich spory a odlišné verzie toho, čo sa mohlo stať.
Talent na rozruch
Trefne to vystihol Fedor Gál, keď uvažuje: „Ja by som sa ľudí pýtal: čo si videl, cítil, povedal či napísal. Lebo pýtať sa, čo si človek myslel pred dvadsiatimi rokmi, do toho sa projektujú všetky osobné traumy, sklamania, zlyhania a frustrácie.“ Taký je aj dokument. Trochu smutné spomínanie na chyby a prešľapy, na to, kde sa dejiny zvrtli a či sa november jeho mužom (a ženám?) musel vymknúť z rúk.
Zuzana Piussi má talent na rozruch. Vyberá si témy, ktoré visia vo vzduchu a vždy sa od nich veľa čaká, a predsa iba málokomu sadne výsledok. Kým Výmet zosmiešnil kukláčov, Anjeli plačú pobúril aj homosexuálov, ktorých mal portrétovať, a v Kolibe sme mohli vidieť rozhádaných filmárov. Masku naivnej provokatérky si filmárka nasadzuje aj v aktuálnych Mužoch revolúcie.
Mnohé už inde zaznelo, no výhodou filmu je obraz. Kým knihy spravidla hovoria, čo kto povedal, tu vidíme navyše výrazy, gestá aj prostredie rozhovoru. Piussi nie je analytička a neskladá z udalostí komplexný obraz. Verí, že pravda sa neskrýva v rešeršiach, ale za maskami aktérov, medzi riadkami a v zábleskoch, ktoré loví podvratným strihom a kamerou.
Dvojznačný prízrak spolupráce
Dvojznačný je aj podtitul: Prízrak spolupráce. Naznačuje, kam sa podela jednota mužov revolúcie, keď na nich doľahli prízraky z archívov. V prípade Budaj mnohí vidia kľúčový moment našich nových dejín – práve podozrenie, že sám tribún revolúcie spolupracoval s ŠtB, otriaslo krehkou dôverou v politikov a otvorilo cestu mečiarizmu. No hoci špekulácia je realitou v tom, že žije vlastným životom, práve tu má dokument slabinu.
Keď Ján Budaj otrávený odchádza uprostred interview, môže to znamenať všeličo. No môžeme sa aj pýtať, či tá scéna iba nenásobí nešťastnú lustračnú hystériu. Dvadsať minút je málo na kauzu, ktorá je námetom na knihu (Atentát na nežnú revolúciu Vladimíra Ondruša) a ktorú nemožno potvrdiť ani vyvrátiť v Budajovom zväzku, ktorý je zničený alebo stratený.
Všetko iné ako uzavretá historická pravda
Desaťročia po novembri máme najmä pamäti aktérov. Historické štúdie napísali Čech (Labyrintom revolúcie) a Američan (Revolúcia s ľudskou tvárou). Málo?
Audiovizuálny fond si myslí niečo iné a dokument nepodporil, vraj „spracovanie osudov protagonistov nežnej revolúcie nie je dozreté, uplynulo ešte príliš málo času, aby boli vykryštalizované“.
Šťastie, že Zuzana Piussi nečakala, kým aktéri pomrú a príbeh sa uzavrie. Muži revolúcie sú hlavne otázky a všetko iné ako uzavretá historická pravda. Raz to bude cenný zdroj.
