Limity neznamenajú obmedzenie

Tanečník a choreograf Jaro Viňarský už niekoľko sezón aktívne spolupracuje s Divadlom z Pasáže. Okrem pohybovej prípravy hercov a choreografií vytvoril pre súbor aj autorský projekt 3x(A). „Jeho pohyb berie dych,“ píše sa v jednej z recenzií na Viňarského

Jaro Viňarský(Zdroj: archív J.V.)

tanečné umenie. Práca s hercami z Divadla z Pasáže bola pre uznávaného tanečníka najskôr výzvou, aby sa postupne stal súčasťou „iného“ sveta.

Ako sa začala tvoja spolupráca s Divadlom z Pasáže?

Divadlo sa v jednom momente rozhodlo pre vytvorenie tanečnej inscenácie s hercami, ktorí sa nemohli zúčastniť amerického turné s predstavením Chránené územie. Logicky nechceli, aby boli na čas odstavení a tak im vedenie divadla chcelo ponúknuť dobrú alternatívu, ktorou bolo vytvorenie nového pôvodného autorského predstavenia. Navyše chceli siahnuť po inej forme a vyšiel im z toho súčasný tanec. Ja som v tom čase už pôsobil na Stanici Žilina-Záriečie, ktorá je na Divadlo s Pasáže napojená cez jeho zakladateľku Vieru Dubačovú a Stanica ma odporučila. Prišli sa pozrieť na jedno z mojich predstavení a oslovili ma na spoluprácu. Na ich ponuku som jednoznačne pozitívne zareagoval. Samotnej tvorbe predchádzalo obdobie skúšok, či stretnutí, kde som vstúpil do kontaktu s hercami a hľadal spolu s nimi akou cestou ísť, tvoriť. Vyžiadal som si toto predskúškové obdobie, pretože som mal istý strach vstúpiť do práce s mentálne postihnutými a tak som najskôr chcel zistiť aké to je, čo to obnáša, či vôbec budem vedieť ako s nimi pracovať i to, či sa navzájom prijmeme. Som rád, že to zafungovalo.

Vnímal si to aj ako výzvu?

Určite áno. Ako veľkú výzvu. Nemal som pred tým žiadnu priamu skúsenosť pracovať na podobnom poli a myšlienka stretnúť sa s hercami z Divadla s Pasáže v tvorivom procese sľubovala silnú a vzácnu príležitosť i skúsenosť vstúpiť do "iného" sveta, čo tiež znamenalo príval nových inšpirácií a podnetov.

Čo ťa na práci s hercami divadla najviac prekvapilo?

Spomínal som, že som do tejto spolupráce vstupoval s istým strachom, ktorý bol podmienený aj všeobecnými spoločenskými predsudkami a vnímaním ľudí s mentálnym postihnutím. Takým základným je predsudok, že im nemôžeme porozumieť, že sú od nás "normálnych" tak odlišní, že sú to blázni (myslím psychiatrický termín), že ich svet a vnímanie nemá nič spoločné s našim "normálnym" vnímaním reality. To ich vlastne dostáva na okraj spoločnosti, sú vytesnení a hlboko podcenení. Neviem, či ma to až tak prekvapilo, to asi nie je to správne slovo, ale rozhodne som veľmi rýchlo zistil, aký je to omyl a že tieto predsudky sú smiešne a hlúpe. Oni sú niekedy oveľa viac normálnejší ako my všetci "normálni". Sú čistí, jednoduchí, rovnako ako my dokážu byť zákerní, aj si vedia komplikovať život. Možno ma prekvapilo zistenie, že si s nimi rozumiem. Niekedy som mal pocit, že mám s nimi veľa spoločného. Máme takú zábavnú historku. Niekto prišiel do divadla a nevedel sa dopátrať žiadneho z asistentov v Divadle z Pasáže, pretože práve odbehli a ja som bol už v štádiu, keď ich permanentná prítomnosť nebola nutná. Ten človek sa chvíľu rozčuľoval nad tým, že nás nechali samých a kde je ten človek, čo s nimi skúša. Škandál! S hercami sme zastali uprostred skúšania. V tom momente som si uvedomil, že som zapadol, že nie som odpojený, že nie som na druhej strane brehu, ale že som sa na nich napojil. Oni nepotrebujú riešiť napájanie sa na niekoho, oni do vzťahov s ľuďmi okolo vstupujú automaticky, bez predsudkov. Nie je toto tak veľmi normálne?

Ako si hľadal spôsob komunikácie?

Pred prvým stretnutím som dostal od všetkých, čo v Divadle s hercami pracujú jednu veľmi dobrú radu, ktorá mi pomohla. Bolo to zároveň ubezpečenie a podpora. "Nepremýšľaj a nehľadaj nejaký zvláštny prístup ako s nimi pracovať. A najmä ich neľutuj, tvor a pracuj s nimi tak ako to bežne robíš, keď tvoríš. Môžeš s nimi skúšať čokoľvek." Prijal som to za svoje, neriešil nejaké špeciálne metódy práce a naozaj to fungovalo. Tak, ako pri akomkoľvek skúšaní v skupine, sme riešili konfliktné situácie, nezhody, ale skutočne som si nemusel dávať pozor na to, čo a ako. Skôr som sa učil rôznym nuansám ich reakcií a spôsobov správania sa, ktoré už všetci ostatní v Divadle bravúrne zvládajú. Ak ste noví môže vás to zmiasť a dostať do úzkych. Oni majú tiež svoje maniere a tie sa musíte naučiť vnímať a odpozorovať. Tento komunikačný proces mi trval asi mesiac kým som sa naučil správne reagovať na špecifickejšie situácie.

Ako vnímajú ľudské telo?

Vnímajú ho aktívne. Nerobí im problém fyzicky pracovať, teda nemali problém ani s rôznymi cvičeniami, ktorým som ich vystavoval. Dokážu celkom presne vnímať telo v priestore, rozumejú rozdielom medzi hýbaním sa pomaly, rýchlo a ich telá dobre fungujú pri práci so zemou. V rovine každodennosti zažívajú telo tak, ako každý, nevynímajúc sexualitu. Najsilnejším pre mňa bolo sledovať ako sa dokážu celý oddať tomu, čo robia na javisku. A napriek ich fyzickým limitom robia každý pohyb naplno so stopercentným nasadením, či to bol pohyb malý, veľký, jednoduchý, či zložitý. A sú prirodzení vo všetkých fyzických prejavoch, čo ich robí na javisku veľmi silnými. Nepredstierajú. Štylizovanie sa je u tanečníkov bežne kameňom úrazu a dlho nám trvá zbaviť sa toho. My sa byť prirodzenými na javisku učíme, oni akoby to mali vrodené.

Mohol si pri ďalšej spolupráci napr. zvyšovať náročnosť?

Surovo a ľudovo povedané, nekašľal som sa s nimi. Viac a viac som trval na presnosti, čistote. My sme sa veľa rozprávali o tom, čo vlastne tvoríme, o čom je predstavenie. Keď niečo nešlo, len tak jednoducho som sa nevzdával a neodhadzoval materiál, takže niekedy sme skúšali jednu vec dlho a dookola, až kým to nebolo prijateľné. Ak niečo nefungovalo, tak sme to skúšali inak a hľadali spolu. Bol to "plnokrvný" tvorivý proces bez kompromisov, ale samozrejme zohľadňujúci ich limity a možnosti, ktoré sú ale na druhej strane široké. Limity sa stávajú výhodou, ak ich prijmete ako materiál, s ktorým sa dá krásne pracovať. Limity neznamenajú obmedzenie, práve naopak, dávajú nové možnosti, lebo vás nútia hľadať iné cesty a spôsoby. To je pre umeleckú tvorbu vždy výživné. Moja skúsenosť je, že cez limity nachádzam nové možnosti vyjadrenia, novú formu alebo rámec, do ktorého vsádzam jednotlivé časti vzniknuté pri tvorbe.

Našiel si zázemie v Žiline, v čom ti vyhovuje? A prečo si sa vrátil na Slovensko, kde sa súčasnému tancu nedáva veľa priestoru?

Snažím sa vo svojom živote o prepojenie profesionálnej a osobnej sféry. Je to pre mňa prirodzené, nie vždy jednoduché a viac-menej nasledujem okolnosti svojho osobného života. Moje "usadenie" sa v Žiline, na Slovensku (teraz je možné sťahovanie do Banskej Bystrice) súviselo v prvom rade s tým, že si môj vtedajší partner otvoril v Žiline reštauráciu, čo znamenalo, že tam bude musieť tráviť väčšinu času. Ja som v tom čase nemal prácu, kvôli ktorej by som musel byť na jednom mieste. Veľa som cestoval a cestujem a je mi v podstate jedno, či mám východziu polohu v Prahe alebo v Žiline. Samozrejme, bolo jednoduchšie sa do Žiliny presunúť aj preto, že som bol napojený na Stanicu Žilina - Záriečie a to sľubovalo možnosti v Žiline fungovať aj profesionálne. Oplatilo sa, pretože po troch rokoch sa začalo rodiť veľa z toho, čo sa budem snažiť prehĺbiť cez občianske združenie SKOK!. Vrátil som sa práve preto, aby som pozícii súčasného tanca na Slovensku pomohol. Nevracal som sa však vedome s týmto pocitom. Sú to malé kroky, pomalý priebeh, ale snažím sa operovať s tým, čo môžem ponúknuť.

Určite sleduješ tvorbu tanečníkov v zahraničí. Kto ťa v poslednom čase zaujal a čím?

Odpoviem veľmi aktuálne. Pred týždňom som v New Yorku videl predstavenie MIM(o)SA štyroch choreografov, ktorí v predstavení aj účinkovali: Cecilia Bengolea, Francoise Chaignaud, Marlene Monteiro Feritas and Trajal Harrell. Je to konceptuálne predstavenie - akási veľmi dekadentná show na margo pop kultúry, postmoderného tanca. Je to tiež predstavenie o umelcovej osobnosti a hľadaní umeleckej identity. Aj keď mám problém s konceptualizmom, tak v prípade tohto predstavenia nešlo o nič preintelektualizovane chladné. Zaujala ma a nesmierne nabila totálnosť ich performerstva, ktorá hraničila s nebezpečenstvom úrazu. Ich nasadenie, energia, otvorenosť a nekompromisnosť spôsobili, že toto predstavenie si budem určite ešte dlho pamätať.

Aká estetika tanca ťa najviac oslovuje?

Všetky tanečné estetiky ma zaujímajú a môžu ma osloviť. Veľa záleží na kontexte. Oslovuje ma prepracovanosť pohybov, pohybových fráz, keď vidím, že reč tela, ktorú predstavenie používa nie je samovoľná, ale inteligentne prepracovaná a telami tanečníkov čisto a presne podaná. Napadá mi aj niečo ako "estetika inteligentného tela" - tela, ktoré dokáže rozprávať.

Vo svojich choreografiách si pracoval aj s nahotou. Je pre teba ešte stále zaujímavým prostriedkom vyjadrenia?

Nikdy som sa nad nahotou (nielen tou svojou) nezamýšľal ako nad prostriedkom vyjadrenia, resp. takto nahotu vo svojej tvorbe nevnímam. Nie je pre mňa prostriedkom, je faktom a prirodzenosťou. Nahé tancujúce telo je vyjadrením krásy ľudskej existencie, našej krehkosti, čistoty, prepojenia s prírodou, ktorá sa nezahaľuje do šiat. Nahotu používam v predstaveniach najmä vtedy, keď chcem zdôrazniť toto. Používať nahotu je pre mňa rovnaké, ako sa rozhodovať pre kostým, povedzme, že byť nahý je jedno z kostýmových možných riešení. Zvyšok je celá tá aféra okolo nahoty, ktorú donekonečna riešime. Pre mňa nahý tanečník na javisku pôsobí nekompromisne.

Ako si s ňou narábal kedysi a ako dnes? Je to viac otvorené? Obnaženejšie?

V nadväznosti na predchádzajúcu odpoveď s ňou stále narábam bez zmeny, možno sa nezaoberám už jej významo-nevýznamom a nebojím sa konfrontácie s divákom, ktorý má s nahotou problém. Na nahotu vo svojich predstaveniach neupozorňujem. Som iba nahý, ak sa tak rozhodnem a to je všetko. Presvedčil som sa o tom, že ak sa nahota nepoužíva na provokáciu, ohúrenie, šokovanie diváka, ak nie je zdôrazňovaná, tak väčšina divákov - aj po možnom počiatočnom zháčení sa - si nahotu na javisku prestane uvedomovať. Dovolím si povedať, že sa tak stane preto, lebo byť nahý je prirodzené. To čo spôsobuje problém je dlhá a ťažká história démonizovania telesnosti, fyzickej existencie človeka a s tým súvisiace tabuizovanie tela, sexuality.

Zostáva nahota stále tabu?

Tabu už až tak nie, ale problematickou stále je. Veľa ďalších prirodzeností nám tiež robí problém.

Na akom projekte teraz pracuješ?

Ak sa to dá nazvať projektom, tak najaktuálnejšie je to práca súvisiaca s občianskym združením SKOK!, ktoré som založil minulý rok a rok 2012 je pre mňa rokom konkrétnych, prvých aktivít. SKOK! má svoje sídlo v Banskej Bystrici, kde síce nebývam, ale je prepojené s novo vznikajúcim kultúrnym centrom Záhrada - centrum nezávislej kultúry. Mám tam vytvorené dostatočne voľné pole pôsobnosti a môžem rozvíjať svoje nápady, ale predovšetkým napĺňať ciele, ktoré si SKOK! stanovil. Toto občianske združenie chce vyplniť v prvom rade prázdny priestor týkajúci sa informovanosti a monitoringu súčasného tanca na Slovensku. Do konca roku by mal vzniknúť informačný portál o súčasnom slovenskom tanci, aj o kontextoch súčasného tanca. SKOK!-u ide tiež o približovanie súčasného tanca slovenskému divákovi. Bohužiaľ, toto je na Slovensku veľký problém. A nie je to iba problém súčasného tanca, ale umenia vôbec - nezáujem divákov. Verím, že jedno z možných riešení je aktívna práca smerom k divákovi. K ďalším aktivitám patria napríklad večery informačného charakteru - projekcie s výkladom, diskusné večery, moderované diskusie po predstaveniach, víkendové workshopy pre netanečníkov. Tento rok chcem tiež vyskúšať jeden model, pre ktorý som sa nadchol v New Yorku a ktorý by mohol zafungovať aj u nás. Pôjde o tzv. "showings", čo znamená, že v priebehu tvorivého procesu na určitom predstavení budú mať ľudia možnosť prísť sa pozrieť v troch fázach tohto procesu na vývoj jeho vzniku, jednoducho stať sa súčasťou jeho prípravy, konfrontovať sa. Tento model funguje na obe strany. Umelci majú možnosť zdieľať svoju prácu "na ceste" a byť inšpirovaní tým ako divák vníma na čom práve pracujú. Pre divákov je to šanca dostať sa bližšie k chápaniu súčasného tanca a participovať na vzniku predstavenia. Okrem SKOK!-u budem pracovať práve na predstavení, pri ktorom by som chcel tento model odskúšať. Na koniec novembra chystám duet s americkým tanečníkom Matthew Rogersom a ďalším tímom umelcov z oblasti literatúry a výtvarného umenia. Súčasťou tvorivého procesu budú aj špeciálne dni, kedy sa ktokoľvek a v ktoromkoľvek čase môže prísť pozrieť na skúšky.

Jaro Viňarský (1978) – choreograf, tanečník a performer. Študoval choreografiu baletu na VŠMU. Po troch rokoch štúdium zanechal a v roku 1998 začal pôsobiť v tanečnom divadle Štúdio tanca v Banskej Bystrici. V roku 2002 začal študovať na pražskej AMU – odbor choreografia tanca a zostal pôsobiť v Česku. Ako choreograf debutoval v roku 2001 sólovým predstavením Sorton, s ktorým uspel na Medzinárodnej súťaži Jarmily Jeřábkovej. Úspech na tejto súťaži zopakoval o dva roky neskôr s predstavením Nikdy nezaliaty čaj. V roku 2001 založil spolu s Tomášom Krivošíkom úspešné tanečné zoskupenie duWadance. Jedným z medzinárodne najúspešnejších titulov bola choreografia Posledný krok pred. Za toto predstavenie získal Viňarský v roku 2006 najvyššie možné ocenenie v oblasti súčasného tanca v Česku Cenu Sazkyza"objav v tanci" spolu s Cenou diváka na České taneční platformě v Prahe. Úzko spolupracuje napríklad s belgickou choreografkou Karine Ponties a s ďalšími zahraničnými tanečníkmi a choreografmi. Okrem vlastnej tvorby vedie aj tanečné workshopy.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. All inclusive dovolenka na Severnom Cypre
  2. Zvažujete nové auto? Namiesto platenia celej sumy skúste paušál
  3. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  4. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
  5. Cestou - necestou
  6. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  7. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  8. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  9. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  10. Zábavný aj sebavedomý
  1. All inclusive dovolenka na Severnom Cypre
  2. Pozvánka na 4. ročník International Week na EU v Bratislave
  3. Poradňa: Ako používať peniaze banky aj bez pôžičky
  4. Konferencia Fakulty informatiky PEVŠ má rečníkov z celého sveta
  5. Ďalší doktorandský program a strediská praxe Fakulty manažmentu
  6. Špecialisti v Prešove bezplatne poradia, ako ušetriť energiu
  7. Zvažujete nové auto? Namiesto platenia celej sumy skúste paušál
  8. Ako financovať obnovu bytového domu v 2017
  9. Dom od ES - bolo to fajn
  10. Zdravé zuby rovná sa zdravý kôň
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 13 026
  2. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň 12 009
  3. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 10 856
  4. Zvažujete nové auto? Namiesto platenia celej sumy skúste paušál 7 113
  5. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 3 357
  6. Za štadiónom Lokomotívy rastie zaujímavý projekt 3 330
  7. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 2 926
  8. Zábavný aj sebavedomý 2 616
  9. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku 2 482
  10. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre 2 137

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Bývalému šéfovi SNS Moricovi sa darí. Vozíme sa najmä v jeho vlakoch

Železničná spoločnosť Slovensko si objedná päť nových vozňov na diaľkovú dopravu od vrútockej firmy.

DOMOV

Pre amnestie zmenili ústavu. Čo to vlastne znamená?

Samotné amnestie sa budú rušiť najskôr na budúci týždeň.

KOMENTÁRE

Amnestie sú škvrnou na našej slobode. Zrušte ich

Poslanci urobili to, čo od nich žiada nádej pre ďalšie generácie.

ŠPORT

Je to vojna? Belgičania nechcú, aby Sagan vyhral

Jeden z najsilnejších tímov vraví, že bude Slovákovi škodiť.

Neprehliadnite tiež

Zomrel významný slovenský režisér a držiteľ Emmy Ernest Stredňanský

Ernest Stredňanský získal najvýznamnejšie americké televízne ocenenie Emmy za produkciu a svetelné efekty.

Videoklipy sa presťahovali na internet. Rytmus ani Majk Spirit si to nevšimli

Slovenskí hudobníci nemajú dôvod napodobňovať trendy.

Režisér videoklipov: Hráme sa tu za päť korún na Hollywood

Braňo Vincze pracuje s Rytmusom a Janou Kirschnerovou.

Na televízii dnes nezáleží ani divákom, ani hudobníkom. Zabil ju youtube

MTV urobila z mnohých hudobníkov hviezdy. Dnes už podobné programy zanikajú.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop