To, čo znamenali v avantgardnej moderne umelecké skupiny, predstavujú dnes na európskej i americkej hudobnej scéne malé nezávislé vydavateľstvá. V civilizovanejšej časti sveta sa labelom, ktoré často spravuje len jednotlivec či zopár ľudí, podarilo etablovať na samostatné ekonomické jednotky. S pomocou spriaznených menšinových médií, funkčnej distribúcie a siete hudobných klubov spolu vytvárajú plnohodnotnú paralelu voči mainstreamu.
V posledných rokoch sa skutočným fenoménom v danej oblasti stalo berlínske vydavateľstvo Morr Music, ktorého renomé už dávnejšie prekročilo hranice Nemecka - poctu mu nedávno ponukou na remix zložili Depeche Mode. Štýlovo rozmanití interpreti - Lali Puna, Bernhard Fleischmann, Isan - sa zaradili na európsku špičku digitálneho popu. Debutový album Our Noise tu nedávno vydal aj berlínsky elektronický projekt Herrmann & Kleine. No hovoriť v prípade producentov Thaddeusa Herrmanna a Christiana Kleineho o začiatočníkoch by bolo nepatričné. Herrmann je editorom časopisu De:Bug a spravuje nemecko-britské vydavateľstvo City Centre Offices. Kleine má za sebou dve sólové platne a remixy pre Múm či Bomb The Bass.
Album Our Noise je ukážkou toho, čo všetko dokážu najmodernejšie hudobné softvéry, keď sa dostanú do talentovaných rúk. Žáner electronica je podľa dua predovšetkým o popmusic a o pesničkách, čo už dnes, našťastie, neznamená povinnú tri a polminútovú kŕčovitú melodickú jazdu, verklíkový refrén a videoklip plný nadržaných gaziel v bikinách. Skladby Her Tune a Kissing You At 120 bpm sú príkladom, ako integrálne môžu súznieť romantické mikromelódie a zložité rytmické štruktúry. V coververzii Blue Flower od zabudnutých „šampiónov naivného rocku“ Slapp Happy sa placho prihlásila aj Ariane Hensel. Žiaľ, takúto muziku budú na komerčných FM rádiách počúvať až naši vnuci. Dvojica sa nevyhla ani retro náladám, ktoré v jej prípade smerujú najmä k britskej scéne z prvej polovice deväťdesiatych rokov. Uhladených veľkomestských intelektuálov zjavne chytá predčasná nostalgia, keď si spomenú na svoju tínedžerskú éru shoegazers - mladíkov v pásikavých rolákoch, ktorí si cez ofinu siahajúcu až po bradu zízali na špičky značkových tenisiek s hrubiznou podrážkou a búšili do zbustrovaných gitár.
Minimalizmus v úprave obalu od grafického dizajnéra Jana Kruseho nie je módnou nálepkou, ale autentickým vyjadrením tvorcu, ktorý vyškrtal všetko nadbytočné a podriadil sa tomu podstatnému - hudbe. Pri počúvaní som si spomenul na Satieho prirovnanie hudby k príboru, ktorý je len nástrojom na sprostredkovanie toho hlavného - jedla. Radšej budem teda obhrýzať vidličky a nože v podaní tvorcov ako Herrmann & Kleine, než prežúvať vyfabrikovanú hudobnú stravu, ktorá síce väčšinou zláka pôsobivým obalom, no po zjedení z nej skoro zakaždým rozbolí brucho.
