Jozef Jankovič: Rebrík, 1987
Pozorný čitateľ výtvarných rubrík slovenských novín sa dozvedá, že slávna londýnska Tate Gallery sa rozrástla o nové priestory pre zbierku súčasného umenia, že susedné Rakúsko prednedávnom vybudovalo obrovské MuseumQuartier - moderný komplex múzeí, kde sa dá vidieť známa Ludwigova zbierka, že Národná galéria v Prahe stihla pripraviť stálu expozíciu českého umenia, ktorá predstavuje neopozeraný pohľad na české umenie minulých desaťročí.
Informácie z okolitého sveta výtvarného umenia neustále prekvapujú správami o otvorení nových múzeí a galérií, sprístupnení netradičných expozícií, čí údajmi o astronomických nákupných cenách významných výtvarných diel. Ako to vyzerá u nás?
Nevidení, nepoznaní
Spýtajte sa hocikoho, kedy bol naposledy na výstave. Či si spomenie aspoň na jedno závažné dielo slovenského výtvarného umenia, či si nejaké dielo obľúbil, alebo niektoré znenávidel. A či sa mu vôbec niečo vybaví. Možno niektorým preblesnú mysľou obrazy partizánov či detí mieru, ktorých vyblednuté kópie boli v minulosti rozvešané po chodbách a vestibuloch takmer všetkých vzdelávacích inštitúcií.
Alebo sa im celá výtvarná obec scvrkne do mediálne príťažlivej osobnosti staručkého Tibora Bártfaya, aktívneho účastníka našej provinčnej smotánky, ktorá sa dnes už určite nestretáva pod najväčším majstrovým dielom - gigantickým súsoším Klementa Gottwalda.
Mýlite sa, ak si myslíte, že opýtaný si spomenie aspoň na jedného umelca zo súčasnosti, teda toho, ktorý po roku 1989 vystavuje v štátnych a súkromných galériách, zúčastňuje sa na domácich i zahraničných výstavách a je témou recenzií a kritík dnešných kunsthistorikov. Kde sa stratil Jankovič, Sikora, Koller, Klimo, Binder, Urbásek, Filko, konkretisti, konceptualisti a neokonceptualisti, Skupina A-R, transavantgardisti? Zaujíma niekoho, kto je poslednou účastníčkou benátskeho bienále a kto bol posledným víťazom Ceny Oskara Čepana?
Je pravda, že táto spoločnosť asi podvedome reaguje na minulé zbožštenie umelca totalitnou mocou. Je však tiež pravda, že si doteraz nepomenovala prioritné ciele vlastnej kultúrnej politiky, ktorá by mohla byť skutočnou náplňou všetkých tých klišé o národnej identite. Neviem, či zaneprázdnení úradníci postrehli, že jednou z tých nepoznaných identít je aj slovenská výtvarná kultúra. A spoznať sa ju dá nielen vo fragmentoch krátkodobých výstav, ale aj a najmä vo väčších prehľadoch stálych expozícií zbierok galérií.
Mínové polia moci
Je pravda, že v minulosti práve prezentácie zbierok slúžili ako pomocný nástroj potvrdenia socialisticky vypreparovaného umenia. Keď v roku 1981 vo vynovenej budove Slovenskej národnej galérie v Bratislave sprístupnili stále expozície aj slovenského moderného umenia, všetci vedeli, že ide o oklieštené predstavenie v réžii vtedajšej moci. Zachované archívne materiály prezrádzajú absurdnú drámu námietok komisie, súdruhov z nadriadených straníckych a štátnych orgánov, ktoré vyslovili po prehliadke už inštalovaných stálych expozícií umenia rokov 1948-1980, pomenovaých ako Umenie socialistickej epochy. Medzi inými „dobrými radami“, ktoré vyriekla takáto prizvaná komisia, sa nestratila najmä tá, ktorá odporučila vyradiť obrazy Eckerdta, Klima, Filu, a diela dokonca takých neškodlivých, ako bol Jakabčic či Ilečko, navrhla vymeniť za ideovo ešte vyhranenejšie.
Sen o múzeu
Po roku 1989 v národnej inštitúcii prebehli dva pokusy inštalovania stálych expozícií moderného umenia. Tá prvá z roku 1994 uzavrela súčasnosť predvojnovou modernou.
Druhý, zatiaľ posledný pokus sa realizoval v roku 1998, uvádzaný ako Stále expozície slovenského maliarstva a sochárstva 1900-1970. Ich existencia ako stálych expozícií bola krátkodobá. Ukončené boli síce z rôznych dôvodov, ale prevládali najmä tie priestorové. Po sérii veľkých výstav - či to už bolo umenie 20. storočia, Slovenská fotografia 1925-2000, alebo Umenie akcie 1965-1989 - sa s prezentáciou zbierok moderného a súčasného umenia v najbližších niekoľko rokov nepočíta.
Havarijný stav veľkej časti priestorov Slovenskej národnej galérie bráni v súčasnosti akýmkoľvek plánom. Aspoň dovtedy, kým sa nezrekonštruuje obyvateľmi nenávidené premostenie a nevytvorí sa tak priestor pre novú inštaláciu.
Plakať nad nejestvujúcimi expozíciami sa mnohým môže zdať hysterické. A to najmä vtedy, ak sa na prstoch jednej ruky dá zrátať, čo vo výtvarnom umení dnes ešte funguje. Trh s umením, bohatá sieť súkromných, mestských či štátnych galérií, rušný spolkový život to asi nebude. Jediné, čo ako-tak prežilo, sú štátom a krajskými úradmi financované galérie. Tie ale pri priemerných ročných dotáciách od dvoch do troch miliónov (vrátane prevádzky) stihnú akurát tak zorganizovať niekoľko výstav, podoprieť chátrajúce budovy a občas prevetrať starnúci personál.
Dve výnimky
Ale predsa sú na Slovensku dve regionálne galérie, ktoré sa odhodlali zverejniť svoje zbierky a ponúkajú moderné a súčasné umenie v kontinuite minulých desaťročí.
V Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši sa dajú vidieť maľby a sochy Zmetáka, Jakobyho, Paštéku, Laluhu, Uhra, Jankoviča či Kraicovej. Je však tiež pravda - to nie je výčitka smerom k spomínaným galériám - že kto hľadá úplny obraz histórie slovenského výtvarného umenia v paralelných príbehoch maľby, sochy, fotografie, konceptuálneho, akčného a intermediálneho umenia, v slovenských galériách ho nenájde.
Objaví ho paradoxne ako fragment či dodatok stálych expozícií českých, poľských, maďarských a iných európskych galérií. Takže jediná rada pre milovníkov slovenského umenia - cestujte.
BEATA JABLONSKÁ
