Márai zažil nielen samotu outsidera, nielen osamotenie cudzinca, ale aj samotu spisovateľa a intelektuála. Pasáže o nej patria k vrcholom knihy
Dôvodov, pre ktoré spisovatelia píšu svoje autobiografie, je veľa. Niektorí autori vtláčajú udalosti svojho života do matrice textu, ktorý sa tvári ako fikcia, iní zas otvorene proklamujú reálne pozadie svojho písania.
Sándor Márai písal oba druhy literatúry, ale v knihe Spoveď mešťana (Kalligram 2011, preklad Peter Kováč) sa neskrýva ani za svoje alter ego, ani nezbeletrizúva svoj život. O niečom vypovedá úvodné upozornenie: „Postavy tejto románovej autobiografie sú vymyslené...“ – píše autor, a zmätený čitateľ sa môže spýtať: Je vari vymyslený aj sám autor, ktorý sa na stránkach týchto pamätí jednoznačne a nedvojzmyselne identifikuje? A ak je vymyslený, znamená to, že ide o výmysel, teda o lož (aj keď estetickú) alebo o štylizáciu? Vymýšľa sám seba tak, že sa hádam prikrášľuje, ako sme boli svedkami pri mnohých autobiografiách? Ak by to bolo tak, prečo potom svoj text nazval „spoveďou“, čiže žánrom, ktorý priam indikuje úprimnosť, nekompromisnosť voči sebe, otvorenosť?
Idylka prvých štrnástich rokov
„V živote sa nestávajú veľké veci,“ píše autor. Príbeh Sándora Máraia je veľký, aj keď nie je veľkolepý, vonkajškovo okázalý. Kniha nie je zaľudnená veľkými menami - pre autora, ale čo je dôležitejšie, aj pre čitateľa sú dôležité neznáme postavy či figúrky, ktoré sa mihli Máraiovým životom.
Doba, o ktorej autor píše, sa nám takto, z časovej diaľky, zdá bezpečná, pokojná, plná milých istôt meštiackeho života. Boli to časy, keď sa používali slová omladina, honvéd, tucet, činili sa skrášľovacie spolky, slovo „moderný“ sa dávalo do úvodzoviek a peha bola „piha“.
„Každý mal čas na lásku k umeniu.“ Márai tak dobre opísal svet, že nevdojak po ňom nostalgicky zatúžime.
V tých časoch „bolo podnikanie v banke skutočne také bezoblačné, jednoduché a jasné“. Vtedy sa aj hriech zdal detským huncútstvom či slabosťou starých pánov. O bordeloch hovorí nežne: „Bol to príťažlivý a zaliečavý svet ilegálnej nehy.“ (str. 39) „Šampanské sa považovalo za neslýchanú márnotratnosť.“ Táto idylka, rodinná i spoločenská, o ktorej hovorí, že to bol „spanštelý, mastný, telesný život“, pretrvala v Máraiovom živote tak do štrnásteho roku a v knihe je to takmer polovica textu.
Musím odtiaľto vypadnúť
Potom nastáva kríza, zlom, útek z domu, odstrihnutie sa od rodiny. Keď mal štrnásť rokov, pocítil, že „to tu už ďalej nevydržím a musím odísť; navždy a neodvolateľne musím odtiaľto vypadnúť, od celej rodiny, od blízkosti svojich príbuzných“.
Nebola to iba potreba rozprávať, písať a písaním kričať („Kto sa bojí, ten kričí. Preto som v tomto strachu rýchlo začal písať.“). Bolo to aj pocítenie nevysvetliteľného smútku, nemotivovaného strachu a osamotenia, ktoré sú pre citlivých duchov takmer chronickou diagnózou. Pasáže o samote patria medzi najkrajšie miesta celej knihy.
Márai zažil nielen samotu outsidera, ktorý sa vymyká z prostredia, nielen osamotenie cudzinca v cudzokrajnom prostredí, ale aj samotu spisovateľa a intelektuála. „Nepatrím k nikomu. Nemám jediného človeka, priateľa, ženu, príbuzného, ktorého spoločnosť by som dokázal dlhší čas znášať...“ A na inom mieste potvrdzuje, že „samota je základným živlom života spisovateľa“.
Milovať treba, no milovať nestačí
Pravda, takáto samota nie je tvorivý ani relaxačný pobyt, nie je to sloboda robiť si, čo chcem alebo narcistické presadzovanie seba. Je to aj obrastanie tŕňmi, ktoré zraňujú svojho hostiteľa rovnako ako tých, čo sa k nemu dostanú na dotyk. Taká bola aj tragédia Máraiovho manželského vzťahu, keď si uvedomil, že „niekoho milovať treba, odkiaľ som však mal vo svojom nezorientovanom smútku poznať to veľké tajomstvo, že milovať nestačí?“.
Ani manželský život, ani iné milenecké vzťahy nevyliečili spisovateľa z tohto veľkého svetabôľu, ktorý zdanlivo nemá nijaké príčiny ani dôvody. Bol to smútok z poznania, z preciťovania existencie, taký blízky existencialistom. Márai pred ním unikal k cestám po svete, k alkoholu, k literatúre. Podáva o sebe neľútostné svedectvo: „V Nemecku som, napríklad, v tom čase, vo dne v noci mal poruke nabitý revolver.“ Dnes vieme, že v tom bola vyslovená predtucha Máraiovho tragického konca.
„Videl som a počul Európu, zažil som jej kultúru... mohol som od života dostať oveľa viac?“ pýta sa v tejto hutnej knihe. A čitateľ má príležitosť precítiť sugesciu tejto doby prostredníctvom jeho svedectva.
Ďalšie knihy
Čutora
Kalligram 2011
Za zdanlivou jednoduchosťou sa ukrýva nevšedný príbeh, vypovedajúci nielen o vzťahu človeka a zvieraťa, ale aj o atmosfére starého Budína a živote jeho obyvateľov, o mnohorakých tvárach dobového meštianstva... Ak k tomu prirátame Máraiov podmanivý rozprávačský talent, nadčasový jazyk a vycibrený zmysel pre humor a iróniu, čitateľský zážitok je zaručený.
Zem, zem!...
Kalligram 2010
Román patrí medzi Máraiove memoárové diela. Autor sa v ňom definitívne a dramatickým spôsobom lúči so svojou domovinou. Táto rozlúčka je však jedným dychom aj rozlúčkou s celou západnou civilizáciou. V románe však od začiatku dominuje podrobný opis útrap spôsobených príchodom Červenej armády do Maďarska. V poslednej časti knihy sa Márai lúči aj so vzdelanosťou Západu, Už nevidí rozdiel medzi bezduchosťou komunistickej mašinérie a bezduchosťou kapitalistického kolobehu meniaceho všetko na tovar.
Kniha byliniek
Kalligram 2010
Kniha obsahuje početné maximy, vtipné, a pritom veľmi triezve, nemilosrdné postrehy či akési stručné a jadrné záznamy životnej skúsenosti. Toto útle a nevtieravé dielko chce byť vlastne spoľahlivým, múdrym a zrozumiteľným spoločníkom do chvíľ pohody i nečasu. Napriek tomu, že je záznamom autorovho náhľadu na život, nemožno v ňom hľadať ucelený, prísne sformulovaný filozofický systém. Možno práve v tom spočíva jeho najväčšie čaro.
Sviece zhoria do tla
Kalligram 2010
Dvaja dávni priatelia sa po desaťročiach znovu stretnú a celú noc sa rozprávajú. Pri pohľade do minulosti sa z jedného stane obvinený, z druhého žalobca: jeden z nich kedysi zradil, dokonca takmer zabil svojho priateľa, zviedol jeho manželku, navždy mu zničil život. Za touto tragédiou sa však v skutočnosti neskrýva len prechodná slabosť: znamená zánik starého usporiadania sveta aj odklon od tradičných morálnych hodnôt.
